Spochybníš čo i len vetu v DCA, hneď si ruský špión alebo troll. Kritizuješ anexiu Krymu, hneď si platený Sorosom. Zdá sa, že každý (teda pardon, pre korektnosť povedzme radšej mnohí, niektorí prirodzene viac ako iní) má svoju vlastnú dogmu, v ktorej sa neraz falošne cíti ako garant objektivity a spokojne nazýva ostatných ovcami alebo dezolátmi. A nech sa mu tí ostatní zdajú akokoľvek naivní a nevzdelaní, aj on (autora článku nevynímajúc) je pravdepodobne obeťou klamov svojho vlastného mozgu.
Akokoľvek dokonalý sa nám môže zdať náš vlastný úsudok, je celkom určite skreslený. Náš mozog je síce úžasne výkonný (podľa niektorých odhadov počtom operácií za sekundu prekonávajúci aj tie najvýkonnejšie počítače na svete), no zďaleka nie dokonalý. Typov chýb ľudského úsudku, ku ktorým sme v podstate viac či menej náchylní všetci, už bolo doposiaľ identifikovaných niekoľko desiatok. Mnohé z nich krásne popísal, vrátane často až neuveriteľných príkladov, Daniel Kahneman napríklad vo svojej knihe "Thinking, fast and slow", ktorý sa tejto téme venuje desaťročia a v roku 2002 sa za ňu dokonca dočkal Nobelovej ceny (Amos Tversky, jeho výskumný partner, sa jej žiaľ už nedožil).
Počínajúc tzv. wishful thinking prípadne tzv. confirmation bias, kedy máme tendenciu veriť skôr tvrdeniam, ktoré sa nám páčia a ktoré sú v súlade s naším svetonázorom (fajčiari majú na rozdiel od nefajčiarov menšiu tendenciu veriť, že fajčenie je naozaj škodlivé, voliči tej ktorej strany vidiaci každý omyl oponenta a prehliadajúci prešľapy svojich obľúbencov), cez tzv. availability bias, kedy na základe vlastnej (subjektívnej) skúsenosti respektíve nami videnej reality robíme závery o širšej (objektívnej) množine (časté zábery teroristických útokov v správach v nás vzbudzujú dojem, že sa treba báť viac "džihádistov" ako napríklad cukrovky, ktorá v skutočnosti zabíja násobne viac ľudí) až po fabulovanú kauzalitu, kedy vidíme vzťah príčin a dôsledkov aj tam, kde nevyhnutne byť nemusí (očkovanie spôsobujúce autizmus, lebo bol niektorým deťom diagnostikovaný práve po očkovaní, alebo podobný fenomén medzi výberom znamienka a rakovinou kože).
Podobných prípadov je mnoho a nikto z nás nie je celkom imúnny, hoci sa nám to tak môže zdať, nakoľko jednou z chýb je tiež to, že sme slepí k vlastnej slepote. Ak to niekoho zaujalo, každopádne vrelo odporúčam vyššie spomínanú knihu (myslím, že nedávno vyšla už aj v slovenčine). Ale iné som chcel.
Pre potreby vysporiadať sa s čoraz komplexnejším svetom a nespočetným množstvom (dez)informácií máme prirodzene tendenciu veci zjednodušovať. Bohato farebné spektrum sa tak ľahko môže stať chudobne čiernobielym. Povestné bubliny dneška situáciu zrovna nezlepšujú. Obklopujeme sa ľuďmi s podobnými názormi, čítame zo zdrojov, ktoré sú nám blízke a zvyšok opony pred nami zatiahnu algoritmy. A pritom si hrdo klopeme po pleci, ako máme vo všetkom jasno.
Zdroje, ktoré si (nie vždy vedome) vyberáme, nás pravidelne utvrdzujú v našich pseudo-pravdách. Zavádzajúce však nevyhnutne nemusia byť len kontroverzné médiá ako Zem a vek či Bádateľ. Jednostrannými informáciami sa často hemžia aj tzv. mienkotvorné médiá, vrátane tých tváriacich sa ako bašta nezávislosti a vzdelanosti ako sú Denník N alebo SME (akokoľvek som poslednému menovanému vďačný za priestor na blogovanie).
Kým jedni (takpovediac "na hulváta") plašia bunkami mŕtvych plodov vo vakcínach a modlia sa k Putinovi ako k nejakému panslavistickému spasiteľovi, druhí (hoci aj s väčšou noblesou) by tomu istému Putinovi najradšej dokreslili rohy, prirovnávajúc ho nepriamo k Hitlerovi, a zároveň spievajú ódy na ľudí, ktorí kedysi vyzývali na inváziu do Iraku a dnes sa tvária, akoby boli morálne spôsobilí kázať o svetovom mieri.
Možno majú rôzny svetonázor, no používajú podobné metódy, ako ho obhájiť. Teda vlastne nielen oni, ale my všetci (alebo aspoň mnohí z nás). Na svojej strane barikády spokojne používame dvojaký meter a tvárime sa pritom, akoby sme vlastnili patent na pravdu alebo rovno ako Šalamún či Maat (staroegyptská bohyňa pravdy a harmónie). Nekonzistentnosť je naša základná pracovná metóda a pracujeme s ňou už tak dlho a usilovne, že nami často opakované názory nám pripadajú ako nepriestrelné fakty, ktoré už ani nemusíme obhajovať, nakoľko sa stávajú pravdivými samotným vyslovením.
So skresleným vnímaním sa nám vnímanie tých z opačnej strany barikády javí ešte skreslenejšie. Pre vlastné sebaukájanie z nich potom v kruhu nám podobne skreslených radi robíme ovce či (dnes tak obľúbený termín) dezolátov. To nás však nikam neposúva. Iba ak k ďalšiemu sebaklamu a vzájomnej nevraživosti.
Potrebujeme viac pokory, viac pretrhnutých (alebo aspoň do väčších rozmerov nafúknutých) bublín a menej dvojakých metrov. Buďme preto prosím kritickí nielen voči iným, ale aj voči vlastnému úsudku. Snažme sa prijímať informácie z rôznych zdrojov a neuzatvárajme sa čoraz viac do našich vlastných bublín. A nezabúdajme prosím na konzistentnosť, a ak už sa odvolávame na akékoľvek vyššie princípy, snažme sa ich používať nie na základe národnosti, nie na základe preferencií, ale na základe ich objektívnej definície.
