Je frustrujúce sledovať, ako sa počet zaočkovaných doslova prilepil k číslici 4, a to rovno tým najpevnejším sekundovým lepidlom. Na pozadí trojciferných denných prírastkov obetí, vojnovej medicíny a nekonečného lockdownu to pôsobí doslova ako nevysvetliteľný paradox. Čosi ako nezmyselné čakanie na Godota v jadre hurikánu. Smutné víťazstvo názoru nad faktom.
Možno si spomínate na ten vtip (teda niežeby nám bolo zrovna do smiechu, len je to vhodná paralela), ako topiacemu sa chlapíkovi Boh pošle tri lode, z ktorých však každú odmietne (s odôvodnením, že pomoc nepotrebuje, nakoľko jemu vraj pomôže samotný Boh) a potom sa mu v nebi sťažuje, prečo mu nijako nepomohol.
Aj my máme pomoc doslova pod nosom. Pomoc, ktorú nám síce neposlal Boh ale veda, no ktorú polovica z nás odmieta použiť. Iste, nie je to pomoc vo forme luxusnej lode, ktorá nás definitívne zachráni pred utopením. Je to skôr nafukovací čln, s ktorým musíme naďalej čeliť nástrahám oceánu. Môže sa pretrhnúť a stále sa môžeme utopiť, ale šance na prežitie s ním máme výrazne lepšie ako bez. No my sa doň bojíme nastúpiť, lebo by sme sa v ňom mohli nedajbože šmyknúť a vytknúť si členok.
Je pochopiteľné, že ak sa máme pre niečo rozhodnúť, najmä ak sa jedná o rozhodnutie týkajúce sa nášho zdravia, potrebujeme tomu v prvom rade veriť. Lenže dôvera vo vedenie a inštitúcie štátu, vrátane tých odborných, je žiaľ už nejaký čas na bode mrazu. Ani nie vody, ale skôr dusíka. Klesla tak hlboko, že Mariánska priekopa sa pri nej môže javiť len ako nešikovne vyhĺbená jamka.
Ľudia skrátka stratili dôveru v autority a v podstate im to ani veľmi nemožno zazlievať. Dôvody radšej nebudem menovať, encyklopédie dnes už asi nikto nečíta. Podstatné je, že nedôvera voči vláde dosahuje takú mieru, že keby tá odporučila ľuďom pravidelne jesť, pravdepodobne by polovica národa zomrela od hladu. S očkovaním je to podobné, akurát že Comirnaty chutí menej dobre ako rezeň.
My si však nemôžeme dovoliť zbytočne ďalej vyčkávať, kým sa k nám dôvera vráti (toho sa bez prelomu vo výskume dlhovekosti asi nedožijeme nikdy). My si nemôžeme dovoliť zúfalé pokusy politikov zapáčiť sa zmäteným ľuďom, s cieľom nájsť navždy stratené preferencie. My potrebujeme štátnické, hoci aj nepopulárne, rozhodnutia, ktoré síce možno nie sú dokonalé, ale sú skrátka lepšie ako tie ostatné, či už sa mnohým páčia alebo nie. A hlavne ich potrebujeme rýchlo.
Povinné očkovanie je na Slovensku zatiaľ stále tabu (až na prvé výkriky do tmy v posledných dňoch, malý náznak zodpovednosti v krajine samoľúbych dobrodruhov). Iste, môže to vyzerať ako neprípustný zásah do zdravia jednotlivca proti jeho vlastnej vôli. To by sa aj dalo chápať ako zmysluplný argument, ak by štát medzičasom či už svojím ničnerobením alebo existujúcimi opatreniami do nášho zdravia už dávno nezasahoval.
Ak nám totiž kolabujú nemocnice a ľudia s nádorom sú namiesto operácie posielaní domov sledovať, ako rastie, alebo ak majú mnohí zákaz pracovať a živiť svoje rodiny, spochybňovať prítomnosť negatívnych vplyvov na zdravie jednotlivca, fyzické aj mentálne, si už môžu dovoliť len "plochozemci" a spochybňovači samotného vírusu. Zavedenie povinného očkovania sa z tohto rámca nijako extra nevymyká, akurát že jeho vplyv na zdravie spoločnosti je preukázateľne pozitívny.
Okrem toho, ak má štát povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť občanovi nakazenému vírusom (či už je to pomätený bojovník proti mäsu a údeninám alebo iný ukričaný neonacista z dávneho slovanského rodu), má prirodzene aj isté právo stanoviť podmienky, ako má občan takejto situácii predchádzať a nevystavovať tak zbytočnému ohrozeniu nielen seba ale aj ostatných.
Bolo by preto vhodné, aby si kompetentní túto svoju zodpovednosť konečne uvedomili a vymenili alibizmus za konkrétne činy. Lebo kým Godot akosi nechodí, hurikán so sebou berie všetko, čo mu príde do cesty. A životy či živobytia premrhané zbytočným (!) čakaním nám žiaľ už nikto nevráti.
