Nie kdesi pri prameni v Čiernom lese, ale skôr neďaleko ústia do Čierneho mora, v najvyššom povodňovom stupni tesne pred vyliatím z koryta. Mosty sa pália rýchlosťou vyslovenia jednej vety a nové sa radšej nestavajú. Stavebný materiál je drahý a majitelia na oboch brehoch by aj tak nesprístupnili pozemok.
V hrdosti na svoju verziu pravdy radšej navyšujú hrádze s pieskom. Nie ako ochranu pred záplavou, ale pred vylodením votrelcov (oviec či dezolátov, každý si dosadí podľa vlastného gusta) z opačného brehu, aby sa s nimi nebodaj nemuseli konfrontovať a ak, tak iba vidlami alebo sekerou.
Na ploty sa vešajú označenia "vlastizradcov". Iste, prirovnanie k židovským hviezdam síce vyznieva neúctivo a značne precitlivelo, no aj ten najväčší teror v dejinách sa musel nejako začať. Ak si ho máme všimnúť, až keď sa budú stavať múry moderného Osvienčimu, mohlo by už byť zbytočne neskoro.
A pritom celá tá nenávisť stojí na hlinených nohách. Teda aspoň z racionálneho hľadiska. Faktov asi ako šafranu, emócií pokojne aj za tri vrecia. Logika je ťažko stráviteľná, viera naopak dostupná aj v nízkotučnej verzii. Ideálny recept na konflikt, ďaleko od valentínskeho menu.
Potrebujeme súrne ľudí a témy, ktorí/é nás dokážu spájať. Politici naprieč celým spektrom, od kabaretnej vlády cez stranícku prezidentku až po uvrieskanú opozíciu či schizofrenického generálneho prokurátora, prirodzene sledujú svoje vlastné záujmy. Spoliehať sa na to, že nás spoja práve oni, je asi ako spoliehať sa na maškrtné dieťa, že sa vzdá čokolády v prospech brokolice.
Spojiť nás možno dokážu, no iba ak jedných proti druhým.
Napríklad takí športovci na olympiáde urobili v tomto smere za pár dní viac ako politici za celé volebné obdobie. No aj to dokážu tí druhí menovaní jedným rozhodnutím či jednou tlačovkou opäť vymazať a vrátiť nás späť za barikády.
Nájsť si k sebe opäť cestu je v prvom rade v našom vlastnom záujme. Nehĺbme preto prosím ďalšie zákopy a nebičujme ďalšie emócie. Neukájajme sa donekonečna vo svojich vlastných pravdách a aspoň sa snažme pochopiť aj druhú stranu. Možno sme mnohí len zmätení a ak upustíme od slepého bazírovania na poloprázdnych dogmách, azda spolu dokážeme pokojnejšie komunikovať a hlavne lepšie vychádzať.
No mali by sme sa s tým poponáhľať, lebo atmosféra neustále hustne a nikto presne nevie, ako veľmi husté to bahno musí byť, aby sme sa v ňom napokon všetci utopili (alebo sa aspoň poriadne a na dlho zašpinili).
