Sloboda prejavu a jej obmedzenia

Písmo: A- | A+

Hoci som veľkým nadšencom slobody prejavu, priznávam, že jej dokonalý stav v podstate nikdy neexistoval a pravdepodobne ani nikdy nebude. Určité obmedzenia existujú aj dnes, v niektorých krajinách viac než dosť, v iných menej.

Či sa nám to páči alebo nie, čelíme dileme, aký stupeň slobody prejavu (rovnako ako aj iných slobôd) vlastne dokážeme uniesť a ako nastaviť jej obmedzenia tak, aby sme si nestrelili do kolena a nenapáchali viac škôd ako úžitku.

V súvislosti s tým som si k tejto téme dovolil malú, pomerne teoretickú, úvahu. Je to trochu dlhšie. Ak nemáte čas a chuť, odporúčam vám prestať rovno teraz. Ale predsa jedno malé lákadlo: na záver spomínam, ako je to dnes na Slovensku a či môžete ísť za šírenie bludov na internete sedieť alebo nie.

Predstavte si ideálny svet, v ktorom by ľudia šírili len pravdivé informácie, alebo ak by aj občas šírili nejaké nepravdivé (alebo neoverené či neoveriteľné), adresáti by ich vedeli zakaždým rozlíšiť a nikdy by im neuverili. Je zrejmé, že v takom svete by akékoľvek obmedzenia slobody prejavu nemali žiaden prínos a mohli by len škodiť.

Ako vieme (a ak by sme aj na chvíľu zabudli, niektoré statusy na facebooku nám to denne rýchlo pripomenú), náš svet má od takejto dokonalosti ďaleko. Mnohí z nás nepravdivé informácie šíria a mnohí ďalší týmto informáciám veria (seba z toho takisto nevynímam, kto vie, ako často si myslím, že dokážem odlíšiť zrno od pliev a pritom sa môžem totálne mýliť). Na rozdiel od toho ideálneho, v takomto svete a za určitých ďalších okolností by obme­dzenia slobody prejavu nemuseli mať vždy len negatívny vplyv.

V duchu menovania ideálnych svetov, skúsme si na chvíľu predstaviť ešte jednu konšteláciu. A síce dokonalého regulátora, ktorý by mal ideálnu motiváciu (len dobré úmysly) a zároveň ideálnu schopnosť odlíšiť pravdu od nepravdy. Takýto regulátor by dokázal zamedziť šíreniu akýchkoľvek nepravdivých informácií a zároveň pritom nijako neobmedziť čo i len jednu z tých pravdivých. A dilema by bola vyriešená!

V realite má samozrejme akýkoľvek regulátor nielen obmedzené schopnosti, ale môže mať takisto rôzne, nie nevyhnutne dobré, úmysly. Vo výsledku sa tak môže dopúšťať dvoch základných typov chýb. Po prvé, môže nepravdivú informáciu, ktorej by mal zamedziť, omylom identifikovať ako pravdivú a preto ju povoliť (tzv. alfa chyba, používajúc paralelu zo štatistiky, alebo tiež falošná negativita, podobne ako pri testovaní prítomnosti vírusu). Po druhé, môže pravdivú informáciu, ktorú by mal povoliť, omylom identifikovať ako nepravdivú a preto jej zamedziť (tzv. beta chyba, alebo falošná pozitivita).

Pochopiteľne, čím viac obmedzení regulátor zavedie, tým menej alfa chýb, avšak zároveň o to viac beta chýb, môže spôsobiť. Spektrum, v ktorom sa môže pohybovať, sa dá najlepšie predstaviť na dvoch extrémoch.

Po prvé, nulová regulácia, resp. dokonalá sloboda prejavu. V tomto prípade by síce regulátor nezamedzil šíreniu ani jedinej nepravdivej informácie (stopercentná alfa chyba), avšak zároveň by ani neobmedzil šírenie tých pravdivých (nulová beta chyba). Po druhé, úplná regulácia, resp. totálna cenzúra, samozrejme za predpokladu, že by to bolo technicky možné. V tomto prípade by síce regulátor zamedzil šíreniu všetkých nepravdivých informácií (nulová alfa chyba), avšak zároveň by zakázal šíriť aj akékoľvek pravdivé informácie (stopercentná beta chyba).

V realite sa v podstate akýkoľvek regulátor pohybuje kdesi medzi týmito dvoma extrémami. Otázka je, ako blízko alebo ďaleko od jedného alebo druhého z nich by sa mal postaviť. Cieľom by malo byť nájsť akési optimum, kedy sú škody napáchané mylným obmedzením pravdivých informácií dostatočne kompenzované prínosom z obmedzenia tých nepravdivých. Kľúčové je, ako dobre vie (alebo chce) regulátor pravdu od nepravdy odlišovať (koľkých alfa a beta chýb sa dopustí) a samozrejme ako veľmi nebezpečné sú vlastne dané nepravdivé informácie a teda aké veľké škody by mohli napáchať, ak by sa šírili bez obmedzenia.

Voľba toho pravého optima je asi značne subjektívna. Niektorí by možno zakázali takmer všetko, iní by radšej nezakazovali vôbec. Priznám sa, ja som skôr ten druhý typ. Je to dané najmä mojou nedôverou v akúkoľvek autoritu disponujúcu mocou rozhodovať, čo je pravda a čo nie. Bojím sa nielen jej schopnosti ale najmä motivácie, ktorá sa nemusí vždy vyznačovať len dobrými úmyslami alebo verejným blahom. Kto vie, aké všelijaké informácie by sa napokon mohli dostať na čierny zoznam?

Treba tiež zvážiť, či si mnohé blokované informácie napokon aj tak nenájdu cestu k adresátom, možno nejakým iným tieňovým spôsobom. A táto schopnosť "obchádzať systém" by mohla byť napokon pokojne vyššia práve u tých "zlých" ako tých "dobrých" (ako sa hovorí, lož obehne okolo sveta, kým si pravda len obúva topánky), pokrivujúc už aj tak narušenú rovnováhu. A to si radšej nepredstavujem, aké vášne a nedôveru v systém by mohla vyvolať pravidelná cenzúra či už zo strany štátnych alebo akokoľvek "nezávislých" inštitúcií. Tendencia veriť bludom by sa tak mohla ešte zvýšiť a regulácia by mohla byť značne kontraproduktívna.

Možno som idealista, no pred cenzúrou by som v prvom rade uprednostnil zmeny vo vzdelávacom systéme, aby sa široké masy samy naučili lepšie odlišovať zrno od pliev. Zdá sa, že technologický pokrok výrazne predbieha našu schopnosť adaptovať spoločenské štruktúry, aby sme dokázali čeliť zmenám, ktoré vyvoláva. Otázka je, do akej miery sme vôbec schopní adaptovať náš mozog, aby bol menej náchylný na manipulácie akéhokoľvek druhu.

Na záver ešte ten sľub z úvodu. Ako je to vlastne v súčasnosti na Slovensku? Je šírenie nepravdivých informácií, napríklad hoaxov na sociálnych sieťach, nejakým spôsobom obmedzené, a hlavne, môžete byť zaň nejako potrestaní? Nuž, hoci by sa mohlo zdať, že písať bludy môže ktokoľvek, kedykoľvek a hlavne v ľubovoľnom množstve, zákonné obmedzenia existujú a tresty za ich nedodržanie, teda aspoň na papieri, sú veru pomerne štedré.

Hoci ústava SR v článku 26 menuje slobodu prejavu ako jednu zo základných slobôd, zároveň pripúšťa jej obmedzenie zákonom s cieľom zabezpečiť ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Takéto obmedzenia obsahuje napríklad trestný zákon, ktorý v § 361 a § 362 popisuje prečin šírenia tzv. poplašnej správy alebo v § 337 prečin podnecovania k trestnému činu či k neplneniu povinnosti uloženej zákonom alebo na jeho základe, kam by sa kľudne dalo zaradiť aj niečo tak na prvý pohľad banálne ako nabádanie k nenoseniu rúška na verejnosti. V prípade menovaných prečinov hrozí "páchateľovi" trest odňatia slobody dvoch rokov, pričom posudzovanie ich naplnenia môže byť prísnejšie počas núdzového stavu (k šíreniu poplašnej správy postačí nedbanlivosť, nemusí sa jednať o úmysel). Ak má niekto záujem o podrobnejšie vysvetlenie k tejto problematike a hlavne priamo od odborníka na právo, odporúčam nasledovný článok: https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2020/10/28/niekolko-poznamok-k-trestnej-zodpovednosti-osob-siriacich-konspiracie-v-case-pandemie-covid-19/.

Týmto nijako nevyjadrujem súhlas alebo nesúhlas s aktuálnymi zákonnými ustanoveniami k šíreniu informácií, len poukazujem na ich existenciu. Pre mnohých by sa mohla ukázať ako pomerne dôležitá.

Ak ste to dobojovali až sem, vyjadrujem vám vďaku a zároveň obdiv za vašu trpezlivosť. Som rád, že som sa s vami mohol slobodne podeliť o názor a že ste si ho vy mohli slobodne prečítať.

Skryť Zatvoriť reklamu