Po dnešnej noci niet pochýb o tom, že ruskí vojaci nešli k hranici s Ukrajinou len cvičiť spartakiádu. Ak chceme byť konzistentní a verní princípom a nie svetonázorom, nech už sedíme na ktorejkoľvek strane dogmatických barikád, musíme priznať, že Rusko tým opäť, podobne ako pred ôsmimi rokmi Krymom, narušilo suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny a porušilo tým chartu OSN či iné články medzinárodného práva, dokonca aj svoj vlastný záväzok voči Ukrajine z konca minulého storočia.
Asi je zbytočné robiť plané predpovede (nato sa autor necíti spôsobilý a okrem toho si na tejto disciplíne nedávno vylámali zuby aj omnoho fundovanejší a tajnejší odborníci) o tom a len čas, možno už najbližšie dni, ukáže, ako až ďaleko sa tanky dostanú a ako veľmi "mierová" bude ich misia. Oveľa dôležitejšia je reakcia Ukrajiny (ktorej treba ďakovať za aktuálnu zdržanlivosť), Západu respektíve sveta v širšom meradle (aby sme neurazili čoraz väčšie čínske ego) na toto nevydarené dobrodružstvo.
Situácia je extrémne napätá. O tom niet pochýb. Povestný Rubikon je prekročený, no v kontraste s rímskou realitou Caesar ešte stále nemusí vkročiť do Ríma a preto môže mať stále zmysel neživiť zbytočné emócie a zachovať si chladnú hlavu. Hľadať historické paralely nemusí byť vždy najšťastnejšie a nie nevyhnutne na prospech veci. Medzičasom doslova virálne porovnávanie aktuálnej situácie s Mníchovom je toho jasným príkladom.
Iste, aj Hitler možno chcel oficiálne len chrániť Nemcov "utláčaných" na území iného štátu a "právom" si vziať len to, čo mu historicky "patrilo". Isté podobnosti sa určite nájdu, no to ešte neznamená, že treba nevhodné podobenstvo s dneškom dotiahnuť až do plynových komôr Osvienčimu. Spätne vieme (po vojne je každý generál), že Mníchovský ústupok šialencovi posadnutému celosvetovou nadvládou nemohol byť ničím iným ako jednou z najväčších chýb histórie diplomacie.
No tridsiate roky minulého storočia nie sú dneškom. A obludnosť Hitlera automaticky nerobí rovnakú obludu z Putina. Pomaranč nie je jablkom, hoci tvarom oba čiastočne pripomínajú guľu. Ak som sa jedným otrávil, neznamená to, že treba všetky čo i len na povrchu podobné rozšliapnuť a hodiť do koša. Najmä ak sa jedná o jadrovú veľmoc, nemusí byť emotívne burcovanie k tvrdým reakciám na základe sklamania z diablov minulosti najlepším nápadom.
Iste, je dôležité stanoviť si jasné hranice a nehádzať sa na kolená pred náhodnými požiadavkami veľmocí, no predstava, že je možné vyhnúť sa akejkoľvek forme "appeasementu" sa dnes javí ako pomerne naivná a potenciálne nebezpečná.
Mimochodom, hoci si uvedomujem, že to pre aktuálny konflikt možno nie je celkom podstatné, pre potrebu zdanlivého odlíšenia moralizujúcich od moralizovaných považujem za svoju povinnosť pripomenúť, že trhacím kalendárom sa medzinárodné právo stalo napríklad aj "dobrodružstvami" v Iraku či Kosove, z opačnej strany barikády. Záujmy veľmocí sú žiaľ už tradične na vrchole hierarchie, vytesané (často žiaľ krvou) do kameňa, kým záujmy slabších sa spravidla tlačia malým písmom na toaletný papier silných.
