V dnešnom diely seriálu "Nešťastný komár, veselý cyklista" účinkujú:
Bohuš,
ja,
a toto tu. (Kto mi povie presný názov má u mňa soľničku)
Všetko sa to začalo dnes poobede. Krútil som sa na otáčacej stoličke, keď mi zvoní telefón. Volal Bohuš. Že či vraj s ním nepôjdem na Sliezsky dom. Vysvetlil som mu, že som tam bol minulý týždeň a navrhol som ísť na Popradské pleso. Nenamietal. Veď čo aj mohol proti autorite.
Vyrazili sme o šestnásť nula nula stredoeurópskeho času zo základného tábora vo Svite. Predtým však bolo ešte potrebné vykonať malé kozmetické úpravy na nožnopohonníkoch, teda roveroch, teda na tých oných.
Cesta hore bola pokojná. Náročnosť neveľká, áut pomenej. Slniečka ubúdalo, hmyzu pribúdalo.
Asi po hodinke a pol bezchybnej jazdy sme dorazili na parkovisko pod Popradským plesom.
Samotný „výšľap“ nie je namáhavý. Striedajú sa tu rovinky so stúpaním a dokonca aj klesaním. Len cesta je trošku rozbitá, takže neodporúčam pre cesťáky. Ale trasa je každopádne zaujímavá.
Na poslednom úseku pred chatou je nádherné klesanie, takže sme do cieľa po polhodinke krásne doleteli. Popradské pleso, dámy a páni.
Cesta späť ale už taká poetická nebola. Na jednom úseku Bohuš nezvládol riadenie. Dostal sa na asfalte do šmyku. Ako sa snažil tak sa snažil, pádu už nezabránil. Zastavil sa až na drevených zvodidlách, ak tú ohrádku tak môžem nazvať. Z hrozivo vyzerajúceho pádu vyviazol on aj bike len s troškou odrenín a škrabancov. Našťastie.
Chcel by som len upozorniť, ak sa vyberiete na túto cyklotúru, pri zjazde okrem na turistov bacha aj na úseky pokryté asfaltom. Nie je ich veľa, ale sú pred zákrutami a kĺžu ako Pľuščenko v Turíne 2006. Takže radšej pomaly. Odmenou Vám bude neskutočný pocit.
Hawk.
