Opäť raz deň, ktorý som vychutnal. Opäť jeden deň, keď som šťastný, že mám Tatry takto nadosah. Vybral som sa na Sliezsky dom (1670 m. n. m). Tentokrát bicyklom.
Prvú prestávku som urobil kvôli zvieratám a Tatrošovi pri hoteli Hubert. Koníky, holub, mačka a čierne labute ochotne zapózovali. Za nejaký ten proviant, samozrejme.
Bez nároku na honorár zapózoval jedine Tatroš i keď vystieral tie veľké paprče.
Pobral som sa ďalej. Pohľad na kalamitou zdevastované Tatry mi stále pripomenie, že nič tu nestojí večne.
Aj keď musím priznať, že kvety, čo momentálne zdobia miesta kedysi statného lesa, majú tiež svoje čaro.
Svoje čaro má určite aj reštaurácia v Tatranskej Polianke.
Pred sebou som mal najťažší úsek cesty. Samotný „výšľap“. V hlbokej podstate to ale nie je nič strašné. Hlavne ak máte okolo seba kopce, lesy, vodu, mimoriadne veľa zákrut a určite aj prívetivé tváre okoloidúcich turistov. Najmä tých nemecky hovoriacich.
Ak už hovorím o nemeckých turistoch, na polceste sa ku mne dvaja prihovorili. Svojou chabou nemčinou som pochopil, že vravia niečo o tom ako rozdýchavam cestu. Na moje nesmelé "Ja, ja", sa iba s chuťou zasmiali.
Na asi päťmilióntej zákrute ma upútal pozostatok zimy. Takto nechávať techniku váľať sa. C c c.
Po približne hodinke šliapania som zazrel dnešný cieľ, „známej bílej dům“.
Zaparkoval som bicykel, obliekol bundu a hor sa doplniť tekutiny. Do hotela samozrejme, nie do Velického plesa.
Nakoniec som ešte zašiel k dvojkrížu, ktorý je tu postavený na pamiatku výstupu svätého otca, pápeža Jána Pavla II v roku 1995.
Dva pohľady...
...a šup ho dolu predpísanou tridsiatkou :)
Bol som spokojný. Možno trošku unavený, ale pohľad za dnešním dňom...
...stál za to.
