Dušu človek neovláda, padá doňho, prie sa s ním,
nedokáže rozoznávať, plno citov púšťa žilím.
Jak vo vetre vlajka veje, duša v tele vždy sa smeje,
ukazuje smer a cestu, nenachádza pochopenie.
Údivom je očný klam, čo dokáže ničiť,
borí, kántri ilúzie, pokúša sa v burke prežiť.
Ten čo dokáže vzdorovať, postaviť sa neprávosti,
neuvidí svit nad ránom, nepomôže viac už iným.
Postaviť sa za svoj obraz, nahľiadnuť do tváre rána,
túžba prežiť v tomto svete útokom tmy odoláva.
Preruší spoj bdenia spáčom,
bude krutá, nepoznaná.
Len pozri sa zo svojej strany,
na tú spúšť pod veľhorami.
Kde na stráni steblo kmitá, vánok, víchor,
v ňom sa zmieta.
Nepoddá sa, neuhne, odhodlaním učarí.
Bežme, skáčme utekajme, cestu krásy nájdeme,
ak raz lámať naše činy, donútia ťa divné živly,
buď ako to steblo trávy, drž si pravdu, tá to spravý.
Duša biedna ukonči to, tú pretvárku lož a faloš,
pokochaj sa pravdou leta, krutú zimu pošli preč.
Tam za mysľou kričí niečo,
uposlúchni, skloň svoj meč.
