Od malička som mal strach z hadov. Tento nepríjemný pocit vo mne vypestovala moja bosorácky založená prababka. Pri početných návštevách v jej skromnom príbytku na okraji mestskej skládky som neraz prekonával mdloby už v mladom veku. Prababka, ako sama seba nazývala „zaklínačka hadov“, mňa ako jediného zo šiestich pravnúčat starostlivo zasväcovala do tajov tohto pochybného remesla. Učila ma triky a finty na odchyt, ale aj výcvik plaziacich sa netvorov. Nikdy nebrala vážne moje protesty. Tvrdila, že ja ako jej následovník, konečne pomerím rody plazov a ľudí. Vyvolala vo mne pocit falošného spasiteľa. A práve tu nastal problém. V rámci zácviku ma ako šesťročného hodila do suda plného malých vreteníc, vraj aby som si zvykol na nových priateľov. Prebral som sa o osem dní na jednotke intenzívnej starostlivosti. Od tej chvíle som prestal mať rád nielen hady, ale aj tú starú čarodejnicu.
Priamo úmerne so mnou, rástol aj odpor voči plazom. Nedokázal som urobiť krok bez obrovského bubna na krku, ktorého zvuk, ako som sa dozvedel od vietnamského predavača, plašil tie beštie v okruhu dvoch metrov. Však som si aj vyslúžil v okolí prezývku „Búchajúci magor“, ale to ma netrápilo. Môj strach bol očividne silnejší aj ako osadenstvo miestnej krčmy, v ktorom moje bubnovanie vyvolávalo agresívne sklony. Neraz ma aj poriadne vymasírovali.
No v jedno ráno to prišlo. Presne na moje štyridsiate narodeniny som sa pozrel do zrkadla a rozhodol sa. Porazím kliatbu, ktorú na mňa uvalila šialená príbuzná, nech je jej zem ľahká.
Zbaviť sa ofidiofóbie, čiže chorobného strachu z hadov, chcelo premyslený plán. Vtedy mi pomohla televízia. Videl som v nej film o nejakej anakonde, že vraj vraždiacej príšere. To bola voda na môj mlyn. Ako inak sa zbaviť strachu ak nie tak, že ulovím najnebezpečnejšieho z úhlavných nepriateľov. Rozhodol som sa. Vzal som vzduchovku, starú rybársku sieť po otcovi, sestrine žltoružové gumáky a kamaráta Joža. Veď vo dvoch sa to lepšie ťahá.
Jožo však protestoval, že som sprostý starý somár a že on z krčmy nikam nejde. Uplatil som ho pollitrom riedeného liehu. Ako miesto poľovačky som vybral neďaleký park s jazierkom. Jožo ma ešte upozornil že som idiot, že anakondy predsa žijú v zoologickej. Nedbal som na jeho reči. Veď čo môže on vedieť. Za tých tridsaťosem rokov čo ho poznám mal iba jediné zamestnanie, poloprofesionálny notorik a jediné miesto čo navštívil, bol miestny výčap. Naložil som kamaráta do fúrika, zapriahol som doň dvoch túlavých kocúrov a vyrazili sme. V parku som do jazierka nastražil sieť, ľahol som si do trávy a namieril vzduchovku. Čakal som. Tušil som, že moja veľká chvíľa je tu. Vtom sa z fúrika vypotácal liehom podgurážený Jozef a namieril si to rovno k nastraženej pasci. Darmo som na hlupáka hádzal výstražné grimasy, túžil iba po úľave preplneného mechúra.
Postavil sa rovno nad moju sieť, rozopol nohavice. No v tom, neviem či to bol vietor alebo len jeho omámený mozog, milého priateľa zapotácalo. Naklonilo ho dozadu, dopredu a v momente sa čvachtal vo vode. Jožko, inak vynikajúci plavec sa zamotal do starej rybárskej siete a nedokázal koordinovať pohyby. Vytrelil som naň dva broky, či sa náhodou nespamätá. Nepomohlo. Musel som sa vnoriť do špinavého jazierka a zachrániť jeho biedny život. Vynadal mi, ó ako mi len vynadal, keď mu psychoterapeut diagnostikoval hydrofóbiu, čo je chorobný strach z vody.
Spomenul som si v tej chvíli na prastarú mamu, jej bosoráctvo vytvorilo dve fóbie a zničilo jedno priateľstvo.
