Možno je to prekvapujúce, ale tento svet zatiaľ funguje. Dobro neexistuje bez zla a zlo bez dobra. Pomyselným stredom je v tomto prípade rovnováha. Ak je tá narušená, zaručene príde reakcia z jednej alebo druhej strany.
Rovnováha v prírode. Pričasto skloňované slovné spojenie. Spája sa s presným rozdelením síl dobra a zla, kedy ani jedna strana nemá početnú výhodu. Avšak práve na tomto mieste sa ponúka otázka. Čo je pre prírodu dobro a čo zlo?
Zamyslite sa. Je vlk ten zlý a ovca tá dobrá? Alebo je horší lykožrút ako smrek? Z pohľadu človeka sú odpovede jasné. Z ovce, presne ako aj zo smreka, máme my ľudia ekonomicky vyjadriteľný úžitok. Zatiaľ čo vlk a lykožrút je ten škodca, ten zlý. Ničia naše snaženie. Snaženie ohraničené jedným ľudským životom. Štyridsiatimi, možno päťdesiatimi produktívnymi rokmi, kedy sa snažíme zmeniť, zveľadiť, zlepšiť čo sa dá. Obrátiť to či ono na náš obraz. Prírode je ale náš vek ukradnutý. Ona neuvažuje v desiatkach, ba dokonca ani v stovkách rokov. Bola tu dávno pred nami a dlho po nás bude. Nerozdeľuje svoje súčasti na dobré a zlé. Pre ňu je rovnako dôležitý vlk aj ovca. Že lykožrút zničí pol lesa? Jej je to ukradnuté, pretože les sa obnoví. A je jedno či za päťdesiat, či päťsto rokov. Čas je v tomto prípade len doplnkový tovar. Vymoženosť vytvorená ľuďmi. Vytvorená nato, aby nám pripomínala, do koľkých vecí ešte stihneme zabrdnúť, čo pretvoriť, na čom zbohatnúť.
Možno by si človek už mohol uvedomiť, že nie príroda je tu vďaka nemu, ale on je tu vďaka prírode. Uvedomiť si, že problém, ktorý jedna generácia vyrieši, urobí problém nasledujúcej. Uvedomiť si svoju vlastnú nedokonalosť. Či sa nám to páči alebo nie, aj bez našich zásahov si príroda dokáže poradiť s čímkoľvek. Jediná vec s ktorou sa bojím že si neporadí, je človek. Áno, sme to my ľudia. Sme to my, čo narušujeme rovnováhu. Sme to my, čo to všetko jedného dňa „doserieme“.
Veď čo sme proti všehomíru?
