O kvalitách a rizikách politického rebríka OĽaNO vedel každý súdny človek už v deň volieb. Napriek tomu sme ho mnohí považovali v danom momente za ten lepší. Skryté vady neboli skrytými vadami, len poriadne hustou farbou prefarbené kazy, pre ilúziu bezpečia. Nakoniec, bol to antificovský rebrík a ten musí byť lepší aj keď pod farbou hnije.
Známy svojho času skonštatoval pri preberaní stroja, keď ho presviedčali o kompletnej generálnej oprave, že to bola "generálka penzlom". Skúsenosť a odborné oko stanovili diagnózu okamžite a nemýlil sa.
Bolo by nezmyslom predpokladať nevšímavosť a neschopnosť rebríkolezcov vidieť len lesklý povrch a vykazovať úplnú ignoranciu voči skutočnému stavu nosného dreva. Ignorovať z neba prichádzajúcu príležitosť by bolo hriechom na veky vekov, hniloba, nehniloba, všetci liezli, videli len čo vidieť chceli.
Pre niektorých predstavovala parlamentná lavica viac než sen. Sedieť na akomsi mítingu, možno len zo zvedavosti a skončiť v Zákonodarnom zbore krajiny, by zrejme bolo nepredstaviteľným príbehom aj pre rozprávkarov. Možno by silou príbehu mohol konkurovať iba taký krajčír z rozprávky bratov Grimmovcov. Lenivý, prešpekulovaný darmožráč pohol zadkom a slávil úspech.
Títo budú velebiť zhnité drevo až za hrob. Vyššie nepolezú nikdy a lepidlo na laviciach niečo vydrží. Iní vyliezli až na vrchol, odkiaľ je síce vidieť veľmi ďaleko, ale tam sú aj vetry omnoho silnejšie. A keď do toho rebríkom trasie ešte aj jeho stvoriteľ, kvalita "generálky penzlom" sa dostaví na počkanie.
Závrate a strach o svoj vlastný život sú v príkrom rozpore s pudom politickej sebazáchovy. V súlade so straníckou etikou, našitou na mieru šéfovi, trpeli ( aspoň korektný pozorovateľ musel vzniknuté chaotické momenty v tomto zmysle pochopiť ) a s úsmevom mávali z výšav do všetkých strán na znak vlastnej spokojnosti a nezlomnej podpory šéfa.
Šéf je šéf, ak spadnem, väzy si zlámem s istotou, ale on triasť môže a robí to dobre, podporujeme ho v tom, len tak ďalej, farba ešte drží. V tomto duchu vysvetľoval na Západe aj bývalý minister zahraničných vecí, pán Hamžík, vyčínanie právnika od uhorkových pohárov a novinárobijca až do momentu, kedy to už nešlo. Poprel by vlastný intelekt ( osobne si myslím, že už bol za hranou ) v mene hulváta, zlodeja a zločinca.
Drevo prasklo. Zaiste už cestou k zemi sa mozgy točili na plné obrátky, hľadajúc argumenty, prečo dobrý šéf zrazu nie je dobrým šéfom. "Stranícka kultúra" nedovoľuje kritizovať "na hulváta" - priamo do očí - ani v prípade zlomených údov. Ešte že šéf má neobyčajný talent vyriešiť všetko.
Nastala sviatočná nuda, čas, kedy sa všetci upokoja a prejavujú si aspoň trošku ľudskej lásky v porovnaní s drsným a uponáhľaným pracovným rokom. Omyl, nie všetci, šéf musel tvrdo pracovať, hľadať, do koho si ešte nekopol za roky strávené na verejnosti.
Prišlo to ako blesk z jasného neba, práve včas, presne v momente, kedy padlí potrebovali niečo rozumné ( je to silné slovo, ale vykĺzlo mi ), alebo aspoň naoko hodnoverne pôsobiace, predostrieť do éteru. Inteligentne a zaobalene, v súlade s vysokou politickou kultúrou, sa šidlo vykľulo z vreca. Zrazu zistili, že majú na niečo iné názory.
Môžeme si predstaviť, aká radosť musela zavládnuť v ich dušiach. Nebudú musieť vymýšľať, všetci čítali a počuli statusy na FB, jasne dokazujúce kypiacu žlč, nedeliteľnú súčasť osobnosti šéfa, zároveň ich spásu a nádej na získanie iného domovského prístavu.
"Pán Matovič má príliš konzervatívne názory". Po preložení by to mohlo znamenať, že "má nepopierateľný talent veci doťahovať do konca, ale len v smere deštrukcie". Na hulváta by to bola jednoslovná charakteristika, verejne nepublikovateľným, slovesom.
Spadnutým stačí vstať a oprášiť si gate, polámané údy sú bagatel oproti zisku, prakticky sa už zahojili. Spásu im strčil do ruky sám šéf, na oko hodnoverné dôvody, veď ako inak, oni boli vždy kresťansky, ale aj liberálne orientovaní. Tobôž nemôžu tolerovať vymedzovanie sa voči akýmkoľvek ľudským bytostiam. Chytili sa dobre, nakoniec inteligentný človek, poznajúc realitu, ani nemôže tolerovať primitívne ataky na inú skupinu ľudí len preto, kými sa narodili.
Len si spomeňme na predsudky voči ľavákom v období totality. Babky a hlúpejší rodičia to brali ako pohromu, hlúpi učitelia tlačili na používanie pravej ruky a výsledkom bola často narušená mentalita. Hlúposťou sa zo zdravých detí vyrábali choré deti. Až sa mi z toho chce grcať.
Nebyť Sviatkov, argumenty na rozlúčku v akejkoľvek podobe, by sa hľadali omnoho ťažšie. "Stranícka kultúra" je neoblomná, kritika šéfa neprípustná, navyše by mohla znamenať vykopanie vojnovej sekery a maľovanie si terča na zadky.
Nepripomína to v niečom jednu veľkú krajinu na východe ?
