Po chrbte mi behal mráz keď som si predstavoval život v krajine diktátora s neuveriteľnými počinmi. Reč je o diktátorovi z Dominikánskej republiky z čias jeho vlády ( 1930 - 1961 ), generálovi Trujillovi, pod linkom vyššie.
V kniže V.P.Borovičku, "Atentáty, ktoré mali zmeniť svet", sa dočítame okrem všeobecne známych faktov aj o jeho obľúbenom koňovi, šesťročnom synovi generálovi, manželke generálnej "práčke armádnej bielizne" s 50 % - nou zrážkou zo žoldu za povinné pranie v jej firmách a iných diktátorských manieroch.
Putina predstavila propaganda ako hokejového útočníka z "Nočnej ligy", ktorý pravidelne "rozstrieľa" bývalého profesionálneho brankára, potápača - archeológa vyťahujúceho z "ruských morí" grécke amfory, jazdca lepšieho ako Džingischán. Medzitým úspešne napĺňa povinnosti extrémneho diktátora zo stránky rozhodovania o živote a smrti nič netušiacich ľudí.
Príkladov vo svete by bolo mnoho a nielen tam. Mali sme tu komunistov, ktorých diktatúra neprinášala nič iné ako iné diktátorské režimy. "My, strana, řekneme, co je krásne", odznelo v Čiernych barónoch a bolo to dokonale výstižné.
Píše sa rok 2024 a keby žil spisovateľ a humorista Miloslav Švandrlík, začal by odznova. Materiálu na obdobu Čiernych barónov by sa už aj v tomto momente našlo dosť. Keby sa náhodou našiel odvážny spisovateľ, navrhujem názov knihy : "Dostali banány".
Profilujúca sa diktatúra pomaly ale iste nastavuje pravidlá a stanovuje kritériá na výkon štátnej služby, definuje kategórie "umenie, publicistika, mediálna kultúra, verejná verbálna komunikácia, vzťahy so zahraničím". V kocke naznačené, kompletný život so všetkými jeho potrebami, súvislosťami, vzťahmi. Latka je položená presne na úrovni, na akej sa nachádzajú všetci poslušní posluhovači nie príliš prezieravých diktátorských klaunov.
Súdruh "šéf" včera zase exceloval v úlohe diktátora, nasadil korunu samoľúbej autokracii a nekonečnej hlúposti. Svojou prítomnosťou a "nadčasovým" komentárom : "Každý Mozart má svojho Salieriho", osvedčil obrazy a činnosť súdružky ministerky, odteraz predpokladám len s hlbokým nedopatrením neuznaným akademickým titulom "akademický maliar". Čo nie je, môže byť a bude čoskoro.
Okrem "obrazu", ktorý je aspoň čiastočne okopčenie Manetových krajiniek ( súdružka mala "ťažkú ruku" ), sa ani portrét na titulnej fotografii vpravo, žena so zdvihnutou rukou, nemôže popýšiť žiadnou originalitou. Pozrime sa detailne na tvár a ruku, "nebe a dudy" ! Ruka nebola na predlohe v tejto polohe ? Akoby to ani k sebe nepatrilo. Koho to tu máme, "portrétistku", alebo "krajinkárku" ? Akademická obec, umelci pod vedením súdruha "šéfa", na odporúčanie súdruha semaforoviča, rozhodnú o umeleckých kvalitách súdružky.
Nech je ako chce, keby hneď patrila medzi umeleckú elitu a bola mentálne na úrovni, svoje vlastné "diela" nikdy nebude preferovať na výstave v priestoroch spravovaných štátom, k tomu ešte vo vlastnej gescii. Nikdy ich nepostaví do cesty každému návštevníkovi. Je to absurdne primitívne, nepochopiteľné.
Pre koho ako, totiž nebral som do úvahy súvislosti, vládnu garnitúru, úroveň nastavenej latky pre pseudodemokraciu komunistov v maskách národniarov a sociálnych demokratov a ani "londýnsku centrálu".
Potom že vraj novinárka Benedikovičová je trafená, nie súdruhovia, ona nie je trafená, ona iba trafila !
Ideme správnym smerom, súdruhovia, nasledujúca akcia bude o tom, že kto všetko už má zuby súce do úst verejného činiteľa.
Zdroje : linky v texte, titulná fotografia : denník "N".
