Dnes sa charakter nenosí, je to prežitok. Poctivý a spravodlivý človek s charakterom a citom nikdy nikoho neuraziť, nikdy nikomu nesiahnuť na jeho majetok bez dovolenia a bez zbytku si plniť svoje záväzky voči každému, sa stáva neexistujúcou osobou. Takého jednoducho v tomto svete drzosti, arogancie, ziskuchtivosti za každú cenu a vlastnej prosperity na úkor iných, niet.
S nostalgiou si spomínam na jedno obchodné stretnutie v českej republike, v rodinnej firme strednej veľkosti. Otec rodiny, evidentne s podlomeným zdravím sa ešte čas od času zastavil vo firme, ktorú viedli jeho synovia. "Je mi cťou zaplatiť za tovar a služby, ktoré som dostal včas a podľa dohody. A k tomu som viedol aj mojich synov". Nie je to veľavravné a úplne vypovedajúce ? Tento postoj sa z medziľudských vzťahov vytráca. Žerú sa medzi sebou ľudia, štáty, kontinenty. Kde to speje ?
Dá sa v tomto svete poctivo a spravodlivo existovať ? Nedá a ani nechcem, prispôsobil som sa a vyrazil do boja. Som ja iný ako ostatní ? Ani nápad !
Aby som sa aj ja "zaradil", nevyčnieval a ani náhodou na mňa nemohol dopadnúť osud hroziaci Napoleonovým generálom ( "môžeme byť rovnako vysokí", povedal Napoleon svojim o hlavu vyšším generálom ), urobil som rozhodnutie a po niekoľkých dňoch príprav pri plote suseda som začal konať.
Vtrhol som k nim do domu, bez varovania, bez ohlásenia, absolútne drzo ( podľa nich, ja som sa správal iba tak, ako ma to naučili predkovia, história mojej krajiny a ako mi velí moja duša ). Vraj som absolútne arogantný a drzý. Takto sa ohradili, keď som vykopol neuzamknuté dvere. Obťažovať sa stláčaním kľučky je predsa u drsných a arogantných ľudí nadpráca a ani náznakom nepasuje do obrazu takého človeka. To by moji predkovia nikdy žiadne kľučky nestláčali. Nečakali na mňa, hoci ma vídavali pravidelne pri plote naťahovať krk ponad živý porast. Prekvapenie bolo aj tak dokonalé, veď kto by čakal takýto atak ? No, atak, ja som si išiel iba po svoje. Kedysi tu stála prapradedova stodola a história býva do srdca hlboko vrytá.
Neobťažoval som sa vysvetľovaním dôvodu mojej netypickej návštevy, nakoniec návšteva to ani nemala byť. Ich staršieho syna som vyhodil z izby, ktorá bola najbližšie ku vchodovým dverám. Však majú aj ďalšie miestnosti, táto je od tohoto momentu moja. Basta fidli, nie je čo riešiť. Šlo to tak rýchlo a hladko, že kým sa spamätali, už som si hovel na diváni s nohami opretými o stenu a stihol som si zapnúť aj rádio.
Sused sa spamätal po pár minútach, zrejme sa hladina adrenalínu dostávala do normálu. Zľakol sa, čo iné by sa dialo, veď je odo mňa skoro o hlavu nižší a o 30 kg ľahší. Taký slabší chrúst, vznášajúci sa v povetrí. Ak nechce aby ho jesenné vetry zdvihli zo zeme, vo vreckách musí nosiť závažia.
Vraj čo chcem v jeho dome. "Nuž, priateľko, od dnešného dňa si zaberám túto miestnosť v tvojom dome a to sa nezmení. Ale ak chceš, môžeme sa porozprávať, dohodnúť si pravidlá spoločnej existencie s tvojou rodinou".
Zalial ho studený pot a začal vyskakovať jemu vlastným spôsobom, spoza rohu. Najprv mi nevyberane nadával ( naprosil, ani ho nehlo poprosiť, grobian jeden nevychovaný ) a keď to na mňa nezaberalo, začal ostrejšie. Hádzal po mne čo mu prišlo pod ruky a čoskoro mu "projektily" došli. Darmo mu pomáhali ďalší susedia, nedal som sa a svoju zaslúžene vybojovanú pozíciu som si držal dobre organizovanými protiútokmi. Nič mu nepomohlo, ba práve naopak. Dom sa zmenil na bojové pole. Odniesol si to nábytok, okná a ani omietka neostala bez hanby. Vynímajú sa na nej fľaky a na mnohých miestach je odretá na holé murivo. Strechu som preventívne prerazil na niekoľkých miestach, pochopiteľne, nie nad "mojou" miestnosťou. Keď sa luftuje cez okná, prečo nie aj cez strechu ? Už teraz je zrejmé, že sa tu niekedy v budúcnosti môžu remeselníci vyblázniť do sýtosti ak z toho má byť zase usporiadaný a oku lahodiaci dom.
Má smolu, nemal sa stavať na zadné. Kocúra a psa museli už dávno zakopať. Kto má znášať neustále brechanie a mňaučanie ? Aj mladší syn je akýsi chorľavý odkedy ho trafilo hodené kladivo. Teda, ja som ho hodil po tom barbarovi. Nemôžem predsa za to, neustále útočí a je prirodzené, ak sa človek bráni neustálym útokom. Aj oblek mi dokonca zamazal nahnitou paradajkou, bezcitný jeden.
Naše "spolunažívanie" trvá už pekných 589 dní a tupelovi sa snažím denno denne vysvetliť, že ak mu prestanú pomáhať susedia, dohodneme sa ako bratia. Jediná podmienka je, že moja miestnosť ostane navždy mojou a výhľadovo si robím nároky aj na celý dom. Nevyhodím ho s rodinou pod holé nebo, prečo by som to robil. Však som človekom aj ja. V dome môžu naďalej žiť, ale podľa mojich pravidiel. A naučia sa aj môj materinský jazyk. Nie je ľahký, ale čo je ľahké, čo dostane človek od života len tak zadarmo ? Pršať na nich nebude a tých pár pravidiel na ktorých trvám a od nich necúvnem, ich v bežnom živote dramaticky neobmedzí. Nemôžem povoliť, moji predkovia by sa v hrobe obracali. No uznajte, chcem až tak veľa ?
Zdá sa takýto scenár chytený za vlasy a naprosto nezmyselný a nemožný ? Ani nie. Deje sa to na Ukrajine. Zarážajúce je, že vyše 38 % obyvateľstva je presvedčených o tom, že dodávky zbraní Ukrajine vojnu len predlžuje. A čo krajina, majú ju nechať agresorovi ?
Je potrebné odkryť osoby a obsadenia v príklade so susedom a jeho rodinou ? Pre menej chápavých, sused a jeho rodina je Ukrajina ako krajina a ten arogantný sused som ja, agresor.
Ako by ste ma privítali, keby niekto tak naozaj realizoval tento absurdný scenár ? Nežiadali by ste susedov o pomoc a keby boli susedia naozajstnými susedmi, pomohli by ? Ako by ste sa cítili, keby vám odmietli pomoc ? Ak by ste boli tým nestranným, odhovárali by ste susedov od pomoci s argumentami, že bez pomoci sa "boj a ničenie" skončí skôr ?
Aký má zmysel ukončenie boja, ak sa votrelec nevráti domov a bude si nárokovať nielen túto krajinu, ale výhľadovo aj ďalšie, tie, kde kedysi stála tá pomyslená "stodola" ( socialistický tábor pred rokom 1989 ), teda aj nás ?
PS pre tých 38 % : Potrebujete rukolapnejšie vysvetlenie, alebo radšej rovno vykopnúť dvere aby ste naozaj uverili a pocítili agresiu na vlastnej koži ? To bude už neskoro...
