V našej histórii sa stále nájde množstvo nevyjasnených udalostí, na ktoré už história zrejme pravdivú odpoveď nedá. Čas je nezastaviteľný, aktéri dobových udalostí umierajú a ak ešte niekto žije, staroba sa postará o vymiznutie spomienok.
Masové popravy mužskej populácie nemeckej menšiny z obce Sklené, vtedajší Glaserhau na Turci, partizánmi 21.septembra 1944, sú škvrnou v našej histórii. Komunisti sa postarali o ututlanie masových vrážd nad čerstvo vykopanými hrobmi. V inom zdroji sa uvádza miestny názov Hauerland, ako "ostrov nemeckej menšiny", potomkov prisťahovalcov zo stredoveku.
Bola to pomsta početnej nemeckej menšine s asi 3000 etnickými nemeckými obyvateľmi, žijúcej dlhodobo v tejto lokalite. Takto sa to uvádzalo vo veľmi strohých historických záznamoch za vlády komunistov. Preto, že boli pôvodom Nemci, ešte neznamenalo, že všetci súhlasili s fašistickou ideológiou. Lokalita bola ich domovom, aj keď sa hlásili k nemeckej národnosti. Nakoniec, na Slovensku to nebola a dodnes nie je jediná oblasť s nemeckou populáciou, potomkami prisťahovalcov z čias, keď sa na Slovensku rozvíjala banská činnosť. Spiš a nárečie na Spiši, nesie dodnes pozostatky nemeckej kultúry, v Medzeve hovoria starší ľudia medzi sebou stále Mantácky a udržujú svoju pôvodnú Mantácku kultúru. Obecne, o vznik a rozvoj baníctva na Slovensku sa zaslúžili nemeckí prisťahovalci v stredoveku. Nemci v tejto oblasti tvorili významnú menšinu tzv. Karpatských Nemcov.
Doktorka Helga Niklesová mala v čase tragédie iba dva roky, z rozprávania blízkych však udalosť pozná do detailov. Aj ich rodina prišla o niekoľkých mužov. „Bol to klasický prípad kolektívnej viny, ktorá sa zviezla na všetkých mužských obyvateľov nemeckej národnosti,“ hovorí doktorka Niklesová. „Naši predkovia tu žili od stredoveku a tento kraj milovali. Väčšina z nich nemala s Hitlerom a jeho ideológiou vôbec nič spoločné“. Viac rozpráva doktorka Niklesová v článku pod linkom :
https://cestovanie.sme.sk/c/507876/o-tragedii-v-sklenom-sa-50-rokov-mlcalo.html
Popravy spáchali 21. septembra 1944 príslušníci 3. roty, 8. oddielu, 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Počet zavraždených mužov vo veku 15 - 60 rokov bol 187. Príkaz na popravy odsúhlasil s najväčšou pravdepodobnosťou kapitán Alexej Semionovič Jegorov, veliteľ zmienenej partizánskej brigády, ktorý osobne navštívil Sklené 19. septembra 1944. Bližší popis udalostí uvádza o.i. aj záznam v Ústave pamäti národa, ktorý je pod linkom :
https://www.upn.gov.sk/sk/21-september-1944-masaker-v-sklenom/
Na obrázku nižšie Jegorov so svojím štábom na neznámom mieste.
Či to bolo tak, alebo nebolo, to sa už v súčasnosti nedozvieme. Sú to domnienky historikov na základe sledu udalostí z inkriminovaných dní, ale faktom je, že udalosti do seba časovo zapadajú, hoci Jegorov nebol ten, kto vydal priamy rozkaz na popravy.
Po vypuknutí SNP zatkli povstaleckí žandári v Sklenom ôsmich funkcionárov nacistickej Deutsche Partei (DP) a zhabali nemeckému obyvateľstvu zbrane, rádiové prijímače a fotoaparáty. Situácia napriek tomu zostala pokojná až do 16. septembra 1944, keď sa do obce presunulo 250 príslušníkov 8. oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina.
Po návšteve Jegorova 19.septembra, sa začalo so zatýkaním a v miestnej škole zhromaždili asi 300 zatknutých mužov. Zatýkalo sa v noci z 20. na 21. septembra 1944 a predpoludním 21. septembra 1944 ich odviezli v "dobytčákoch" asi 2 km od Hornej Štubne. Zámienkou na presun boli údajne výkopové práce - kopanie zákopov. V lokalite s názvom "Les na rovine" ( miestni nazývajú dodnes túto lokalitu "Rovná hora", na pohľad z vlaku sa les skutočne javí ako "doska" ) zastavili vlak. Asi 20 mužov muselo kopať jamy 8 x 1,5 metra a hlboké 60 cm, ktoré sa ukázali ako budúce hroby. Podľa vzoru fašistov, alebo rusov ( je to asi jedno a to isté ), mužov natlačili do jám a partizáni guľometmi postrieľali. Príkaz asi 60 partizánom na popravy na mieste vydal politický komisár brigády Leonid Slavkin. Títo partizáni boli väčšinou Slováci z okolia Utekáča. Postupne zastrelili mužov zo šiestich vagónov. Mŕtvych následne olúpili o všetky cennosti.
Pri odchode z miesta činu hodili do napoly zasypanej jamy niekoľko ručných granátov. Pohnútky, ktoré viedli k masakru, zostávajú dodnes sporné. Neskoršie uvádzané dôvody ako streľba neznámych osôb na partizánov a otrávenie studní nemeckým civilným obyvateľstvom sú len dodatočne vymyslené účelové klamstvá na ospravedlnenie masakru.
Niektorým sa pomocou neznámeho železničiara, podľa Wiki, učiteľa Josefa Stricza, podarilo utiecť. Prežili len dvaja, farár Pöss a strýko doktorky NIckelsovej, zranený iba do nohy. Vyhrabal sa spod tiel a prežil v lese s podporou rodiny. Jej otec mal šťastie, po úraze ležal doma nevládny v obväzoch, nechali ho na pokoji. Farár Poss neskôr udalosť opísal podrobne.
Ženy následne vyhrabávali svojich mužov z jám a samé ich pochovávali s ľudskou dôstojnosťou. Tragédia pokračovala násilným vysídlením žien a detí do oblasti Chebu. Bez prostriedkov tu prežili zimu. Po návrate domov, po oslobodení, našli svoje domy vyrabované a museli si ich od štátu kúpiť späť. Následne, počas komunistickej nadvlády, pociťovali pohŕdanie úradov. Miestny národný výbor im dával pocítiť kedykoľvek, že ako menšina sú len tolerovaní. Na požiadavky dostávali od úradov odpoveď, že : "Nech vám to vybaví Hitler".
Masové popravy mužov nemeckej menšiny v "Rovnej hore" v kotline Turca boli jedným z najväčších tabuizovaných udalostí za čias kvitnúceho socializmu. Nesmelo sa o tom hovoriť 50 rokov a pravdepodobne ostanú iba v pamäti tamojších potomkov obetí. Historické záznamy sú veľmi strohé a pripomína to len jediný skromný pomník, postavený v roku 1994. Štát sa pozostalým obetí ospravedlnil, ale to je všetko.
Nemecká menšina túto chudobnú krajinu výrazne pozdvihla. Ťažba rúd rôznych kovov a následná metalurgická výroba zo začiatku v tzv. "hámroch", zaradila krajinu do priemyselne vyspelej časti Európy. Na ničenie a hodný opovrhnutia, tu bol a je niekto úplne iný. Za prinesené vedomosti a schopnosti sme mali byť skôr vďační...
Komunisti sa priživili na historickej udalosti SNP ako sa len dalo. O partizánskych veliteľoch sa rozprávali legendy a pomenovalo sa po nich mnoho ulíc a nehnuteľností. Jegorov podľa týchto udalostí zrejme nebol taký spravodlivý veliteľ, aj keď je jeho vina nepreukázateľná. A jeho politruk bol doslova masovým vrahom. Nikdy nepotrestaným...
