Predseda vlády, pán Ódor, je zrazu tŕňom v oku poslanca Schlosára. Nežiaducu osobu z neho formuje jeho národnosť, príslušnosť k národnostnej menšine na vysokom poste štátneho úradníka. A to je neprijateľné.
Mal som pocit, že ako odišiel z parlamentu do rúk lekárov čo liečia cirhózu pečene a sudcov Slota, sa národnostnými záležitosťami nikto nezaoberá a aspoň niečo pozitívne sa môže nájsť v tomto "dome bláznov". Mýlil som sa. Ako v rovnomennom filme z Čečensko-Ingušského pohraničia, kde stála psychiatria. Počas Čečenskej vojny so začiatkom v roku 1996, počas ostreľovania, si "blázni" mysleli, že majú novú zábavu, kým personál hľadal autobus na evakuáciu. Podobne je to aj v tomto "dome bláznov" na kopci. Myslia si, že majú novú zábavu v podobe rozhadzovania peňazí a mlátenia prázdnej slamy, vonku zatiaľ zúri vojna. V éteri aj u susedov. Ešteže ich evakuoval "autobus pre zblúdilých čarodejníkov" ( jedna z najpodarenejších scén z Harryho Pottera ) a neúprosný, tentoraz milostivý k občanom, čas.
Napadla ma myšlienka, ktorá sa časom udomácni na Slovensku, leda že by sa karta po voľbách obrátila do toho správneho smeru. Byť poslancom Národnej rady Slovenskej republiky bude urážka, nie pocta. Pomenovaním slovom "poslanec NRSR" vlastne človeka urazím, ale oni si o to neúnavne koledujú. V krčmách nebudú lietať "K" a "P", ale "ty jeden poslanec"!
Aby som sa vrátil k podstate veci.
V časoch normalizácie som zažil na druhom stupni ZŠ unikátne riešenie a snahu "zmenšiť" národnostné menšiny. V stredu ani na chodbe spádovej základnej školy s takmer 1000 žiakmi, sme nesmeli hovoriť svojim materinským jazykom. Ten môj je maďarský, narodil som sa v pohraničnej oblasti, ale absolvoval slovenské školy od prvého ročníka po tom, ako som sa ako prváčik najprv naučil po Slovensky. Za pochodu so školským učivom.
To prišlo len tak, nariadením z hora. A dbalo sa o to veľmi prísne. Nemusím ani pripomínať, že okrem vytvárania atmosféry strachu nariadenie nič neprinieslo, dokonca sa dosiahol presný opak. Tlak bol citeľný aj na úradoch. Pár rokov predtým dostal otec nový občiansky preukaz s "poslovenčeným menom". Policajt na oddelení dokladov urobil zmenu svojvoľne, z vďačnosti. Vraj otec uvidí, že sa to v budúcnosti bude hodiť. Rok predtým opitý nabúral do takmer prázdneho nočného spoja, otcovho autobusu. Otec na naliehanie nehodu nenahlásil, do rána na autobuse vyrovnal a nafarbil poškodený nárazník. Za zmenu mena hromžil, ale policajt mal pravdu.
A to ani nechcem rozvádzať staršiu históriu, keď sa hraničné kolíky prekladali hore - dole rýchlejšie, ako sa ľudia stíhali prispôsobovať novej situácii. Pre ilustráciu, stalo sa, že starú mamu z otcovej strany zbili slovenskí žandári preto, že hovorila po Maďarsky, o dvadsať rokov neskôr "kakaštolaši" preto, lebo hovorila po Slovensky. V dedine, na tom istom mieste pred obchodom. Bola to jednoduchá žena, ktorá rodine obetovala všetko, ale nikdy sa s tým nevysporiadala...
Nikdy ma ani vo sne nenapadlo riešiť čokoľvek v bežnom živote na základe národnostných princípov, poprípade zohľadňovať, alebo vyvodzovať dôsledky z toho, komu ako huba narástla a čo mu zapísali do občianskeho preukazu. Sme ľudia a nie obete zápisov, znakov čísiel a kódov v osobných dokladoch.
Oproti tomu som sa mnohokrát stretol s narážkami na pôvod. Vždy som mal a dodnes mám jedinú odpoveď pre arogantných. "Nauč sa slovom a písmom svoj vlastný materinský jazyk aspoň tak dobre, ako ja, podľa občianskeho preukazu Maďar, ovládam ten tvoj a potom sa môžeme o národnostných otázkach porozprávať". Bez výnimky vždy nastalo ticho a viac narážok nepadlo.
Pánovi poslancovi Schlosárovi, dokonca právnikovi, by som vrele odporúčal zamyslieť sa predtým, ako do povetria vypustí puch na národnostnú tému. Právnik a poslanec by mal dupľom poznať Ústavu a z nej plynúce ustanovenia o rovnoprávnosti občanov žijúcich v štáte. Neviem kto a kde mu dal diplom ( zrejme UMB BB, ak pochádza z Bacúchova ), ale páchne to spôsobom získania vzdelania ako u bývalého kapitána. Navyše, vyjadrovať sa k téme, ktorá si vyžaduje veľmi rozsiahle znalosti z histórie a nielen písanej, je v jeho veku dosť odvážne. Horehronie je krásna krajina, ale ak človek lipne na rodnej hrude a ignoruje okolitý svet, potom sa k objektivite nemôže nikdy dopracovať. Zrejme čo mu chýba vo vedomostiach, doháňa vlastnou straníckou kultúrou. A tá je unikátna...
Okrem toho, vyjadrovať sa k pánovi Ódorovi po odbornej stránke sa môže až vtedy, ak uvidí z najvyššieho stupňa rebríka aspoň podrážku jeho topánok. Toto mu nehrozí, tak si aspoň rýpne na národnostnú nôtu. Ako jeden z tých chudákov z "domu bláznov".
