Spomenul som si na svokra môjho nebohého brata. Zomrel ako deväťdesiatročný, so všetkými príznakmi staroby a opotrebovaného organizmu.
Pred pár rokmi som mu zavolal pred Vianocami s prianím pokojných Sviatkov. "A ty si ktorý" ? Ozvalo sa z opačnej strany potom, ako som sa predstavil. Nezaregistroval moje meno. Zopakoval som predstavenie pomalšie a doplnil o miesto môjho trvalého pobytu s veľmi dôležitým orientačným bodom pre neho. Vedel som, že v časoch budovania "Trate mládeže" pracoval ako brigádnik na tejto "Hej-rup - áckej" stavbe, pýche mládežníckych aktivít pri budovaní socializmu. Spomenul som obec "Hronská Dúbrava".
A tu sa chytil naplno. Už vedel kto som a spustil ako farár v nedeľnej kázni pred hriešnymi dušami ovečiek. "Tam som bol v roku XY toľko mesiacov v tábore číslo 5. Bolo nás tam asi 1000 a denne sme chodili na stavenisko 20 minút v skupinách po asi 50 osôb. Pracovali sme toľko hodín denne a strava bola veľmi dobrá. Čo som dostal tam, k tomu sme sa doma len ťažko dostali a toľko srandy zábavy a dievčat...". Vtedy už mal výrazne cez 80 rokov a pokračoval by určite ďalej so zážitkami, keby som ho neprerušil a nezopakoval prianie, tak trošku takticky, aby som si znovu nemusel vypočuť už niekoľkokrát vypočuté. Zabralo to, bol v obraze a milo sme ukončili hovor.
Typické znaky pokročilých seniorov, ktorí si nespomenú kde si odložili zuby a čo robili pred pár minútami, ale čo sa stalo pred 5O rokmi, to si pamätajú detailne.
Súdruh Harabin mi pasuje detailne do tejto "šablóny". Ba dokonca ešte niečo horšie. On akoby nevnímal okolo seba svet, jeho pokroky a súvislosti. Ostal zaseknutý niekde v časoch minulých. V časoch socializmu, vedúcej úlohy strany a ZSSR, čo v ňom rezonuje čoraz silnejšie. Ako minulosť v brigádnikovi. Pritom je výrazne vidieť, ako hlboko podceňuje iných ľudí. Konšpirácie na úrovni školáka, prejav na úrovni mentálne postihnutého človeka s príznakmi poruchy sebaovládania. Chce byť niečo viac ako najväčší konšpirátori, chce byť oznamovateľom primitívnych teórií v očakávaní aplauzu, chce byť lídrom v razení cesty životom cestou najväčšieho odporu, chce byť mesiášom a symbolom odporu voči akejkoľvek logike bytia. Korene tohoto jednania sú jasne identifikovateľné, hlboko vryté do chaotického mozgu, schopného kombinovať v mene svojej pravdy za hranou absurdnosti.
Domnievam sa, že jeho právne vzdelanie a prax sú mu v súčasnosti skôr na obtiaž. Paragrafy mu mútia hlavu, oscilujú v jeho podvedomí, ktoré sa stáva riadiacim fenoménom osobnosti, centrom vytvárania chaosu. Podvedomie ho neustále uisťuje v správnosti vlastných, v súčasnosti už primitívnych myšlienok, hoci aj v protiklade s číselnými faktami. "Voľby som vyhral ja", pritom čísla boli v predposledných voľbách jasné. "Raz tie voľby vyhrám, neviem kedy, ale vyhrám", zaznelo po posledných voľbách.
Posadnutosť Američanmi, ktorí podľa všetkého ovládajú aj splachovače na slovenských záchodoch, pochopiteľne okrem súdruha a jeho podporovateľov, súdruhov najväčších Slovákov, nemá hraníc. Miestami to vyzerá ako hon na čarodejnice a je možné očakávať, že sa tu vytvorí antikampaň voči "temným silám zo západu", založená na prirodzenosti hladovania a spokojnosti s existenčným minimom na prežitie. Cieľom je výhradne deštrukcia a nikdy nepadne slovo o existencii národa.
Zoznam a význam jeho konšpiračných bludov je dlhý a nezmyselný, včítane obvinenia ESETU, že sa mu nabúral do počítača. Či on sám je tak obmedzený, alebo svoje okolie považuje za zberbu obmedzencov a seba vidí v oblakoch, výsledok je zhodný. Tento pán je nebezpečný aj sám pre seba, nie ešte pre širokú verejnosť a výkon spravodlivosti. Lekárska starostlivosť je riešením jeho budúcnosti a keďže máme "hentú" demokraciu, zrejme sa nezaobídeme ani v budúcnosti s jeho cirkusovými číslami na verejnosti.
Jeho obdivovateľom srdečne blahoželám a želám skoré uzdravenie. Na všetko sa nájde liek, ak nie vo forme fyzického medicamentu, potom vo forme slova a stimulu myšlienok. Síce sa to miestami podobá na hlasy, ktoré napríklad nedávno naviedli auto v rýchlosti 180 km/hodinu do stojana benzínky, ale aj to je liečiteľné. Ak, pravda, nehráme hru "po nás hoci aj potopa", ale dnes sme tu my ( s búchaním do hrude ).
Titulná fotografia : denník "N"
