Konečne som zase raz zažil zmenu a nie hoci akú. Mimo svojich domácich povinností sa ozvali starí známi. Nesedí im niečo a ja som tam kedysi pracoval, "staval ich na nohy". Pozviechali sa a nie zle, ale čas od času sa dostaví útlm. Povedal som si, prečo by som nepomohol, veď je to zmena a spestrenie života. V konečnom dôsledku, boli ku mne vždy seriózni, hoci až po počiatočnom "prelomení ľadov". Bola by to dlhá história, momentálne nepodstatná. Niekedy sa s ňou možno podelím.
Pobudol som pár dní v "dolných zemiach", po povinnostiach sme si zaspomínali na staré časy počas neviazaných debát v závetrí. Podotýkam, že oni nie sú ochotní rozprávať sa o bežných aktuálnych politických a spoločenských témach len tak hocikde. Musia mať istotu anonymity.
Prišlo mi to trošku divné v porovnaní s nami už aj v minulosti. Ponúka sa mi jediné vysvetlenie. Od roku 1956, kedy sa k nim opäť dovalili "návštevníci", ešte nemali upratané ruiny po vojne a predovšetkým sa z pamäte nevymazali kruté spomienky na asi 100 000 znásilnených žien a dievčat v Budapešti. Ešte sa veľmi dobre pamätali na vyčíňanie ich ŠtB, politické procesy a tresty za hoci jediné nevhodne vyslovené slovo.
Toto sa okamžite prenášalo ďalej a do spoločnosti ako takej sa zakorenila akási mantra povinného mlčania, podmienka prežitia. Tlaky trvali nepomerne dlhšie ako u nás, oni si čižmy "užívali" 33 rokov, my "len" 21. Občas sa ozývali umelci s protestnými prejavmi, ale nič sa nestalo, Kádár to istil bezpečne. Funguje to dodnes a otvorene hovoriť je možné len v bezpečnom prostredí.
"Náš Viktor je neobyčajný zjav, ale na verejnosti sa javí inak. Opilci, El Che, Semaforovič, kultúra, kde sa to chcete prebojovať, do džungle späť na stromy " ? Konštatoval známy. Má silných odporcov a nie je ich málo. Chybou je, že niet toho človeka, ktorý by dokázal zjednotiť odpor a vyvolať zmeny. Pritom to chceme skoro všetci. Ale čo sa deje na Slovensku, to sa nikomu nikdy napodobniť nepodarí.
"Vy ste asi drbnutí", padla výčitka v jednej chvíli. Zamyslel som sa a hlavou sa mi preháňali možné súvislosti. Nič iné z toho nevyšlo len to, že nutne potrebujeme mať nad sebou niekoho. Niekoho, kto by nám vládol a riadil tento dezorientovaný národ. Narážka smerovala presne na "felvidék". Ani som to nevyvracal, načo, veď to možné nie je. Ako vyvrátiť v súčasnosti komukoľvek výčitku a presvedčiť ho o tom, že tento národ vie čo robí. Nemožné.
Mimo celého demokratického sveta dôsledne uisťujeme aj našich z "dolnej zeme", že slovo "felvidék" používajú oprávnene a oprávnene si o nás myslia čo si myslia. Iba "drbnutí" ľudia sa môžu nečinne pozerať na to, ako sa tu "rodinkuje", stranícky lezie do oného a kriví ešte aj ručička hodín.
