Dnes už nikomu súdnemu nie je nutné opakovať notoricky známe fakty, pochopiteľne, ak históriu pozná a rešpektuje jej pravdivú podobu. Dvaja agresori, fašisti a komunisti, sa dohodli na delení častí Európy a v zápätí vypukla katastrofa menom II. svetová vojna. Delenie sfér vplyvu sa následne ukázalo byť len taktikou fašistov, chceli sa bez odporu dostať do blízkosti komunistov, pohltiť ich a za pomoci spojencov na ďalekom východe následne celý svet.
Slovné spojenie "Deň víťazstva" mi horkne v ústach. Nebolo to žiadne víťazstvo, nebola to žiadna výhra, nestalo sa nič, na čo by ľudstvo mohlo byť hrdé. To len jeden agresor zničil druhého potom, ako sa najprv sám stal obeťou. Nikto nevyhral, všetci prehrali. Počas tých približne 6 rokov utrpenia sa jednalo výlučne o to, kto koho zničí, roztrhá na kusy, ovládne jeho územie, získa vojnovú korisť, jeho zdroje a nakoniec bude vládnuť na nepomerne väčšom území, ako činila jeho pôvodná krajina. Jediným výsledkom boli zničené krajiny a desiatky miliónov obetí.
Do dnešného dňa nie je jednoznačne jasné, kto z tých dvoch bol lepší a kto horší. Vo vlastných krajinách vládli obidvaja za pomoci násilia, obidvaja bezdôvodne vraždili a plienili cudzie územia a kto vie, ako by svet vyzeral dnes, keby demokratický "Západ" nepomáhal materiálne a priamo sa do vojny v Európe nezapojil s takou intenzitou. ( Pod linkom vyššie je zoznam materiálnej pomoci USA Stalinovi ). Musel sa zapojiť, nakoľko hrozba svetovlády Hitlera a jeho spojencov bola v danom momente reálna. Hrozba od komunistov ešte len mala prísť a prišla. Kto vie, čo by sa stalo, keby Berlín ležal na brehu Atlantiku, pri "Kanáli" ?
Odvtedy sa "otriasli" pozostatky fašizmu vo forme "neonacistov" a dnes už často vystrkujú rožky, hoci na chod dejín veľký vplyv nemajú. Sú to skôr lokálne prejavy zvrátenej ideológie. Pre ľudstvo je horšie, že sa s nimi takmer stotožňujú agresívni komunisti. Medveď sa prebral k životu, už nie na lokálnej úrovni, ale nárokuje si prerozdelenie sveta v duchu výsledkov II. Sv. vojny. Odvekí nepriatelia sa zase zhodujú, zase ich svrbia dlane, zase chcú krv.
Ideologické rozdiely medzi agresívnym komunizmom a fašizmom sa zotreli. Obidvaja požadujú akúsi revíziu nie ako nepriatelia, ale ako spojenci. Majú nového nepriateľa, samotnú demokraciu a demokratický "Západ". Im je jedno, kto sa im do cesty postaví, z historického hľadiska majú v génoch vojnu, vraždenie a dobývanie cudzích území. Ideológia bytia na princípe človeka vojaka, ktorý žije preto aby umrel v boji, ani nedovoľuje dlhodobo žiť v mieri a pokoji. Ich "spojenci", vypočítaví chameleóni, sa im už teraz podlizujú vo viere v budúce "výhody". Už zabudli, aké to boli "výhody" v povojnovom období a po roku 1968.
Pred pár týždňami odznela jedna otázka v maďarskom provládnom rozhlase, nedeľnej rannej diskusnej relácii. "Ako si to Západ predstavuje so zastavením medveďa, ktorý sa raz pohol a ide ? Oni sú až tak naivní " ? Je to na hlboké zamyslenie...
Čo to víťazstvo vlastne bolo ?
Stalin by hnal fašistov aj na Island, keby tam Berlín ležal. Hnal by sa za sférou vplyvu, za územím a rozšírením matičky rusi. Len spojenci a geografia zamedzili ešte väčšiemu vplyvu. Fašizmus ako taký bol porazený, ale od Berlína smerom na východ ostala dlhodobo spúšť, nekonečné množstvo ľudských tragédií po "prechode osloboditeľov" a následná totalita, zabetónovaný primitivizmus. Kto zvíťazil ? Iba Stalin, agresor a masový vrah. A po víťazstve ešte dlho umierali ľudia aj v časoch "mieru", v mene víťazstva a vládcu Stalina, z jeho vôle, predstáv o mieri a spokojnom živote.
Slovné spojenie "Deň víťazstva" mi horkne v ústach nepretržite. Polovica z nás už zabudla na všetky príkoria a zase chce víťaziť. O seba sa postarať nevie, ale chce byť víťazom, nad kým a nad čím chce víťaziť ak nad sebou samým nedokáže ?
