Deň za dňom sa mihajú ako stromoradie pri ceste, keď človek sedí vo vyhriatom autobuse. Stromy utekajú do minulosti za autobus a cestujúci v očakávaní nových situácií hľadí cez čelné sklo. Takto to ide kilometre a kilometre, pritom sa v skutočnosti nič nemení. Stále sedí v uzatvorenom autobuse za chrbtom vodiča, jediného pracujúceho v tom čase. Míňa sa čas, každou minútou sa kráti aj reálny život cestujúceho na tomto svete a ak na sklonku dňa docestuje do cieľa bez ujmy, spokojne si odfajkne ďalší užitočný deň.
Koalícia sa dostala do pozície tohoto cestujúceho. Ráno vstane po predchádzajúcom ťažkom dni, na tele "zdanlivo upokojené otvorené rany a modriny" z bojov výrazne sťažujú pohyb, pohodu, pritom čo - to naznačujú o zúfalstve, ceste tikajúcim časom. Tým časom, ktorý bez ústupkov napreduje svojim pravidelným rytmom a pýta sa z hodiny na hodinu : "Ešte vládzeš, ešte nie je ani popoludnie".
Koaličný cestujúci medzitým dostávajú ďalšie rany, ktoré už ani nemajú svoje miesto na zúboženom tele. Prekrývajú sa ako vrstvy listov na hlávkovej zelenine, kde nič nebolo pribudne modrá, kde bola modrá, farba sa mení na čiernu. Hlávková zelenina je živý príklad, zrkadlo dní a času, ktorým sa ťarbavo presúva zúbožený človek.
Blíži sa večer, koniec dňa, na ktorý od prvého momentu po prebudení, cestujúci zúfalo čaká. Ešte ani nenastúpil poriadne a autobus sa nepohol, ale pred očami sa mu už zjavujú slastné momenty večera, chvíle, keď môže s istotou konštatovať, zase jeden hlúpy deň za nami. Prežili sme a podľa počtu a závažnosti rán bez názoru lekára rany ošetrí, zo svojho vnútra vypustí paru do priestoru.
Podľa momentálnej nálady a miery frustrácie nadelí svojmu okoliu lekciu zo slušnosti a vypudením nahromadenej negatívnej energie si uľaví svojmu dokaličenému telu. Aj zajtra je deň, aj na zajtra sa musí nájsť energia, aj zajtrajšok musí prežiť.
Takto to ide deň za dňom, ako ten cestujúci v autobuse. Z hodiny na hodinu čaká ďalšiu pohromu, utŕžené rany si oblíže v zákulisí a netrpezlivo sledujúc čas, čaká na vytúžený večer, koniec dňa. Vtedy si s úľavou povie :"Zase jeden deň za nami, zase sme prežili. Zajtra vstanem a zase sa budem snažiť prežiť.
Nič som síce nespravil, ale útokom z každej strany som odolal. Dobitý, doráňaný, ale prežil. Snáď prežijú aj ostatní ľudia do tej chvíle, kým sa boj o prežitie nebude rovnať jedinou možnou činnosťou. Na niečo predsa len ostal čas v prekrytom čase, počas ošetrovania rán. Niečo povedať musí a využije myšlienku záchrany.
Pre ich pohodu im koaličný cestujúci poradí :"Okná umývajte zásadne večer, po tme. Neuvidíte čmuhy, z vonku nesvieti slnko a pôjdete spať s pocitom dobre vykonanej práce". Takto budete prežívať len "úspešné dni".
