Spomenul som si na niekdajšieho známeho, postaršieho človiečika v dôchodkovom veku. Pod starým domom z čias prvej republiky bola pivnica s demižónmi, pred domom samoroďák, aspoň 30 rokov staré korene, o ktoré sa dokázal starať na profesionálnej úrovni. Juhozápadná strana zaručovala maximálny slnečný svit, umocnený vyžarovaním rozpálenej kamennej steny za koreňmi. A tak sa bežne stávalo, že začiatkom septembra bola celá ulička zaplavená prenikavou arómou dozrievajúceho hrozna a jeho vinárske umenie, údajne na slušnej úrovni, dostalo zelenú rok čo rok.
Bol vdovec, deti už dávno z hniezda vyleteli, mali svoje vlastné rodiny. Život sa s ním kruto zahral, keď mu ťažká choroba vzala milovanú manželku tesne po päťdesiatke. Akoby ho osud skúšal a nakladal ranu za ranou. V zápätí mal ťažkú autonehodu. Smrťák stál niekoľko dní stráž nad jeho nemocničnou posteľou v očakávaní ľahkého úlovku. On sa nedal, smrťáka oklamal a vrátil sa do svojho vyprázdneného kráľovstva so záhradou a samoroďákom pred domom. Ani demižóny skazu nevzali, akoby, sklo je večné, pivnica so stabilnou klímou, len to všetko udržovať v pohotovostnom stave.
Z nemocnice si však priniesol "darček", o ktorom nevedel že je časovanou bombou. Bolesti po ťažkých operáciách neustupovali mesiace. Nutne musel užívať proti bolesti lieky, ktoré nepatria medzi tie neškodné. A užíval ich dlhodobo. Zrejme mu nikto nevysvetlil návykovosť ( alebo možno áno, len sa to nedá chytiť do ruky, tým sa to ťažšie chápe ) a účinky v kombinácii s alkoholom.
Prešlo pár rokov. On si žil svojim životom cestovateľa z miesta na miesto. Deti, svokra, švagrovci, po čase nová priateľka. Kolotoč so zastávkami na pár dní a znovu ďalej. Bola to akási prirodzená brzda, ktorú vôbec nevnímal, alebo len navonok na sebe nedával poznať svoj vnútorný boj s tabletkami, samoroďákom a "strážením" si vodičáku.
Postupne sa začali prejavovať nepríjemné, spoločensky neúnosné vedľajšie prejavy. "Dožívajúca", zo dňa na deň slabšia svokra, ho nemohla vystáť dvojnásobne. Keď jej predstavil novú priateľku, v ústach mala nekonečnú horkosť. Pocit, že sa v mysli zaťa scvrkol priestor pre jej nebohú dcéru na minimum, sa jej bytostne dotýkal, ale neprotestovala, žiť sa musí aj po smrti milovaných.
Keď sa vykľula verbálna agresivita zaťa na svetlo sveta, pochopiteľne, z tabliet a samoroďáku, lojalitu k zaťovi zahodila. Bolo to priveľa. Hašterivosť, nekonečné presadzovanie si svojej pravdy a poučovanie snáď aj o spôsobe dýchania. Do toho výrazne okatá triaška rúk a hlasu "na druhý deň". Ale len dovtedy, kým si nedal svoju tabletku, dorovnávača psychických nepríjemností, úzkosti a strachu. Keď "zabrala", zase to bol on, nevšímajúc si, že zo dňa na deň nepríjemnejší a menej tolerovaný svojim okolím.
Švagrovci sa dostali do rovnakej pozície, prestali komunikovať, kontakty sa obmedzili na nevyhnutné, takmer úradne zaváňajuce minimum. Priateľka si z neho spravila údržbára. Už jej viac hoden nebol, buď niečo opravoval, alebo ho poslala si oddýchnuť domov, ku demižónom. Časom pochopil, že pre ňu má hodnotu už len ako "spotrebný materiál". Prestal k nej chodiť s pocitom poníženého, ale nesmútil, mal v pivnici demižóny v útrobách so samoroďákom.
A tak sa stalo, že ostali len deti. Aj to v obmedzenom režime, nakoľko vzdialenosti si vyžadovali svoje. Išlo to dole vodou, pomaly, ale iste sa z neho stával roztrasený starček s neutíchajúcou triaškou rúk a zasekávajúcim sa hlasom, akýmsi druhom koktania. Samoroďák a tabletky proti bolesti. Pritom nikdy nepil toľko, aby sa váľal po dvore, nikdy ho nikto nevidel tackať sa. Keď však začal rozdávať rozumy, vtedy už každý vedel, že má pod klobúkom a radšej išiel oblúkom kade ľahšie.
Nezbavil sa toho, pokiaľ viem, nikdy. Presťahoval som sa a "prišiel aj o jeho múdrosti", navždy. Jedna však ostala a jej vysvetľovanie predovšetkým mladým ľuďom, skúšajúcim všetko možné aj nemožné, nesmie padnúť do úzadia. Kombinácia liekov a alkoholu urobí z človeka niečo iné ako sa narodil a nenávratne.
Záhadou mi ostalo pomyslenie na mne neznámu silu, ktorá ho napriek všetkému držala pri živote.
