Napriek tomu, že som živnosť zavesil na klinec, akosi mi nedá neudržovať staré kontakty a občas na požiadanie, na dohodu, nezarýpnuť do odbornej problematiky. Niečo sa za tie roky na mňa nalepilo a čo s tým, odnesiem si to raz na onen svet ? Poznatky z metalurgie farebných kovov a zliatin len tak z lásky k blížnemu nikto nezdieľa. Myslím tým firmy medzi sebou. Ja by som to veľmi rád odovzdal aj mladým, ale komu ? Je to špinavá profesia, ako šéf výroby a zodpovedný za všetko, som vždy bol v montérkach...Súvislosti komentovať potrebné nie je.
Recyklácia, predovšetkým hliníkového odpadu, na plnohodnotné zliatiny je pomerne mladé odvetvie. V krajinách pod vedením najskúsenejších súdruhov sa toto odvetvie rozvinulo až po ich odchode domov. Západ je, pochopiteľne, niekde úplne inde. Vedie sa tu tvrdý boj na poli nákupu odpadov, rentability spracovania a zhodnotenia u finálnych spotrebiteľov, zlievarní odliatkov, predovšetkým pre automobilový priemysel.
V jeden deň si ma uctil výkonný riaditeľ a teraz už "len" spolumajiteľ v jednej osobe, spoločnou večerou a dlhokánskym rozhovorom o všetkom možnom aj nemožnom z pracovnej aj súkromnej oblasti. Poznáme sa už pár rokov a jeho krachujúcu firmu som svojho času pomohol postaviť na nohy, za čo je dodnes vďačný, prosperuje. Aj preto, že pochopil dôležitosť investovania do vzdelávania zamestnancov, ako jednu z foriem stabilizácie. Investícia do vzdelávania sa dokáže násobne vrátiť.
Keďže predal majoritný podiel, nakoniec má nad 70 r., s manželkou 68 r., denne sedia vo firme, pracujú na plný úväzok. Má to svoj dôvod, ale o schopnostiach dediča nech sa radšej nevyjadrím a on to dobre vie, preto to robí. Vybudoval niečo zmysluplné a je mu ľúto nechať to zakapať. Situácia sa vo firme zmenou vlastníckych pomerov zmenila, ale nie dramaticky.
Hovorí mi :
"Predstav si, rozprávame sa s mladými židmi, štyridsiatnikmi ( pôvodom sú z Maďarska, vyštudovali v USA a celá komunita dnes sídli v New Yorku. Zbohatli na biznise a už roky investujú v rodnej krajine ), ktorí tu obletujú už roky a jeden mi hovorí : "Rabíni v New Yorku povedali, že ak máš peniaze na investovanie, investuj do sociálnej sféry. Ľudia budú vždy starnúť a budú chcieť v pokoji dožiť. Tak sme postupne vybudovali v rodnom Maďarsku dovtedy chýbajúcu sieť domovov sociálnych služieb a prosperuje. Myslíme si, že domovov máme dosť a peniaze na investovanie stále sú. Rozmýšľali sme, čo ďalej".
"Rabíni dobre poradili, tak sme šli za nimi znovu. Zamysleli sa a rada znela, že investujte do priemyslu. Zisky sú síce malé, ale dobre zvolené odvetvie znamená dlhodobú istotu. Radili sme sa s mnohými odborníkmi a aj medzi sebou a prišli sme k názoru, že elektromobily nezmenia, neznížia význam, oblasti výroby hliníka a zliatin hliníka. Ba možno práve naopak."
A tu sa majiteľ firmy zamyslel a súhlasil s nimi s komentárom : "Ani zďaleka nie sú vyčerpané možnosti náhrady konštrukčných prvkov hliníkovými namiesto železných. Autá tým budú ľahšie, spotrebujú menej energie na pohon, menej budú drať pneumatiky a v konečnom dôsledku sa ešte výraznejšie zníži uhlíková stopa. Ani batérie elektromobilov sa bez hliníka a medi nezaobídu. Mne sa elektromobily páčia a ako vidíš, firemná flotila služobných áut pozostáva výhradne z elektromobilov u tých, ktorí dochádzajú zo vzdialenosti aspoň 15 km a viac. Výpočty ukázali, že sa nám to vypláca".
Dodávam pre informáciu a ozrejmenie pomeru energetickej náročnosti primárnej výroby hliníka zo zemských zdrojov ( z bauxitu a následne oxidu hlinitého, elektrolýzou ) a recykláciou. Recyklácia je energeticky asi až 20 násobne ekologickejšia. Uhlíková stopa pri recyklácii je okolo 0,22 - 0,28 kg CO2 ( oxid uhličitý, skleníkový plyn ) na kilogram hotovej zliatiny u schopných recyklátorov, pri primárnej výrobe 4,0 až 5,0 kg CO2 na kilogram hotovej zliatiny, vyrobenej z primárneho kovu. Výrobné straty sa síce časom musia nahrádzať primárnym kovom, ale pri rozumnej recyklácii klesne spotreba primárneho kovu.
Je tu ešte mnoho technických, technologických a ekonomických vplyvov, tie však nebudem detailne rozvádzať, blog by nemal konca.
Teraz už "len" spolumajiteľ pokračoval : "Presvedčili ma a dohodli sme sa. Jednu podstatnú vec sme si detailne vyjasnili a som rád, že prišli znovu a nedali sa odradiť predchádzajúcimi neúspechmi, keď som ich vypoklonkoval, síce podstatne úctivejšie ako vládnych agentov, politicky motivovaných, krytých a financovaných skupovačov republiky, pre vládcov. Oni sú finančníci a nemusel som ich veľmi presvedčovať o tom, že recyklácia nie je len o peniazoch. Úctivo cúvli a povedali, že ich nezaujíma čo a ako urobím, ak budú čísla dobré. Takže vo fabrike mám právo posledného slova s 30 % podielom, no povedz, čo mi treba viac ?"
Netreba, zabezpečil si budúcnosť fabriky a napriek tomu aký je, ako ho poznám, myslí mu to správne.
Ešte mi porozprával o "pilotovi Ernestovi", ktorého na oddelení nikto inak nenazval, montérovi satelitov, na živnosť. Ernest bol dokonca na nové meno pyšný, nakoľko jeho povaha, energia a bezprostrednosť boli nevšedné. Po operácii s ním strávil pár dní na pooperačnom. Ernest ( Ernő po Maďarsky ), spadol s výťahom z tretieho poschodia, odtrhlo sa lano ! Prežil, ale polámané kosti si vyžiadali sadru na celé telo.
"Predstav si, v zápätí po tom, ako ma tam s posteľou dotlačili, tlačí sestra Ernestovu posteľ na balkón. Pýtam sa prečo, vraj fajčiť. No tak aj mňa tam vytlačte. Sestra hovorí ukazujúc ukazovákom, on môže, vy nie. Sliny mi tiekli a čo už. Za hodinku kričí Ernest na sestru, sestra, nalejte mi trošku toho červeného. Sestra otvorila skrinku a naliala mu. Zase sa to zopakovalo, on môže, vy nie. To som ešte nezažil a asi ani nezažijem".
"Prišiel čas návštev. Za Ernestom prišla žena a za chvíľu odišla, manželka, odpovedal na otázku identifikácie. Ďalšia bola sestra, ďalšia priateľka, ďalšia druhá priateľka a takto to išlo celé nedeľné popoludnie, celkom sa u neho vystriedalo 6 žien vo veku určite pod 50 rokov a navzájom sa nestretli. A to mal Ernest 59 rokov, do tváre žiadny Robert Redford za mladi a zdobilo ho aj pár kíl navyše. Ale povaha a energia...Ernestov príbeh ma zaujal už len preto, že podanie príbehu si zasluhuje niečo viac ako len úsmev a jeho "životaschopnosť" obdiv".
Nedostal som sa k tomu, že tomu "nášmu z parlamentu" zatiaľ konkurovať nemôže, ale to by mi aj tak neuveril...
Všetci spracovatelia odpadov v Maďarsku majú hlavu v smútku a čakajú čo sa udeje. "Viktor", malý cár, si zase raz sadol s kamošmi ku fľaške a káve. Vznikol z toho výsledok a za pár dní hneď aj zákon. Vraj tak to u nich funguje. Osobne som si nič iné ani nemyslel. Kompletné zastrešovanie systému riadenia odpadových hospodárstiev a nakladania s odpadom v rámci Maďarska preberá od augusta MOL. Ten MOL, ktorý rieši ropné látky a palivá, bez akejkoľvek pripravenosti na nový predmet podnikania. Ďalej sa o tom nerozširoval, bolo neskoro a nakoniec podľa jeho slov, musel by nadávať čo nechcel na terase reštaurácie. Iba dodávam, že na Slovensku sa dejú čudné veci, ale naši susedia nás v určitých smeroch prekonávajú. Tu pred zmenami najprv trepú sprostosti, preto je prechod na zmenu "pozvoľnejší", potom sa niečo stane, ale tam sa to stane bez predchádzajúceho trepania sprostostí.
Rozišli sme sa, nasledujúce predpoludnie som dokončil načaté dielo a som nesmierne rád, že som doma bez ujmy, konečne tu, v blízkosti medveďov. Tamojších 35 - 36 °C ma odrovnalo. Búrka, ktorá z toho tepla vznikla v utorok večer, začala síce riedkym, ale ľadovcom, s kusmi ako slepačie vajce. Strechy duneli, dokonca som počul jemné svišťanie padajúcich kusov a mal som v krku sucho, keď som sa bezradne pozeral z 20 metrov na svojho tátoša na parkovisku, ako padajú kusy ľadu tesne vedľa neho. Našťastie, ani jeden ho netrafil, čo mi je dosť nepochopiteľné, pretože o niekoľko sto metrov ďalej si to odniesli aj nové autá, rozbité sklá, poškodené kapoty a strechy. Sotva to utíchlo, štartovali hasiči a sanitky, bolo to desivé...
