Barnabáš bol kedysi v mojej rodnej obci susedom. Róm s rodinou, ktorá počítala 6 detí. Ich jediným majetkom boli naozaj len deti, ak odpočítame malú chalúpku, síce murovanú, ale skutočne malú, viac ako skromnú. Musím dodať, že rodina nikdy nebola problémová, mali málo, ale radšej si vypýtali akoby kradli.
Na Doprastave pracoval ako robotník bez kvalifikácie, často odchádzal aj na niekoľko týždňov. Podľa toho, kde sa práve pracovalo a ako komplikovaná bola cesta za rodinou do prihraničnej oblasti v blízkosti Jaskyne Domica. V tých časoch bolo cestovanie časovo omnoho náročnejšie s množstvom prestupovaní a v konečnom dôsledku víkendové nadčasy sa pozitívne podpisovali na zárobku. Po nejakom čase sa uvoľnil cestný valec a nemal ho kto obsluhovať. Barnabáš sa podujal a naučil sa kvalifikovanejšej práci. Čas plynul, aj rodina sa pomaly vzmáhala, pristavili ďalšiu miestnosť.
Jeho pracovná skupina sa jedného dňa v lete roku 1967 ocitla na úseku štátnej cesty č. 50 pri spádovej obci Plešivec a rekonštruovali úseky smerom na vtedajšie Šafárikovo, dnes znovu Tornaľa. Pri Plešivci skončili v piatok a v pondelok mali začať ďalší úsek v blízkosti Tornale. A tu dostal Barnabáš nápad.
Na víkend sa presunie s cestným valcom domov, do obci Dlhá Ves a v pondelok, skoro ráno, si to skratkou cez les namieri na nové pracovisko. Je to 7 km väčšinou hore - dole, miestami aj 17 % klesanie. V tých časoch bola cesta omnoho nebezpečnejšia ako v súčasnosti, práve pre prudké klesanie a zákruty. Nuž, valec to zvládol a jeho vízia ísť do Tornale skratkou a pritom ešte rodine predviesť svoju pýchu, cestný valec, ho hnala omnoho silnejšie, ako sa javilo nebezpečenstvo na kopcoch a presun valca bez súhlasu zamestnávateľa po nespevnených lesných cestách.
Keď sa s valcom objavil v obci a predovšetkým v tej našej bočnej uličke, všetky deti sme zrazu boli pri ňom. Jeho vlastné sa nemohli dostatočne vynačudovať a keď ich povozil na pár metroch, podotýkam, že do strmého kopca a dole, boli v siedmom nebi. Náš "grunt" bol na kopcoch, síce malých, ale miestami strmých. "Kelňou", murárskou lyžicou, nabral do plechovice kolomaž zo zásob na valci, vraj na fúrik, tak na 200 rokov mazania jedného fúrika. Otec rodiny stúpol v očiach svojich detí o niekoľko podlaží. Susedia sa však iba uškŕňali a čakali pohromu.
Skratku poznal dokonale, však sa tu narodil a v dubových lesoch vyrúbal nie jeden strom. Boli to nádherné lesy na zvrásnenom teréne, s dolinami smerujúcimi k Tornali. V tých časoch sa lesy ešte čistili, žiadna zabudnutá haluzina a sucháre. Miestami skoro storočné zdravé duby dotvárali nekonečne krásny kolorit prírody. Vždy to bol hubársky raj a nie zriedka sa tu objavovali hubári aj z okolia Košíc.
Dolina, ktorou sa chcel presúvať, bola vždy močaristá. Potok tvoril meandre a vysýchal len v časoch dlhších období bez dažďov. Dlhšie síce nepršalo, ale močiar je močiar. Navzdory relatívne suchému povrchu sa v hĺbke vždy skrýva voda a bahno. A toto Barnabášovi nedošlo. Darmo ho upozorňovali susedia, že to nemusí dobre dopadnúť, on sa rozhodol a išiel si svojou cestou. Zapadol ako sa patrí, valec visel na kostre v bahne, naklonený do boku, akoby sa chystal ešte ďalej potápať. To si predsa naša partia nemohla nechať ujsť. Na obrázku nižšie je mapa s východiskovým bodom č. 1, cieľ č. 4, zapadol niekde v bode 3.
Doprastav zahájil vyslobodzovaciu akciu. Veľký autožeriav bol prvou záchranou, ale zapadol tiež. Ani podložené pätky ho neudržali a následne museli privolať dve tatrovky a priniesť množstvo dlhých a pevných lán. K tomu ešte za vlečku hrubej guľatiny na podkladanie. Dva dni sa trápili, kým zapadnutú techniku dostali na pevnú pôdu a až následne sa mohla začať rekonštrukcia ďalšieho úseku cesty.
Barnabáš ostal naďalej vo firme, ale už sa na valci nevozil. Vzniknutú škodu by nezaplatil ani za sto rokov a pokiaľ si dobre pamätám, jeho jediným trestom bolo presunutie na pôvodnú pozíciu, k lopate. Vždy to bol jednoduchší človek a svoj tieň neprekročil ani vo funkcii obsluhy cestného valca.
