Rybári sú samostatná kasta. Ako mladý človek, dieťa, k som nikdy nechápal, ako môžu vydržať dlhé hodiny na brehu rieky alebo jazera, len tak, sedieť alebo motať sa pri "nahodených" prútoch. Niekedy berú, niekedy nie, ale aj napriek nepriazni počasia, alebo značnej neochote rýb vyhľadávať návnady s háčikmi, sa pri vodných plochách pohybovalo, sedelo, stálo dosť rybárov.
Priznám sa, ako deti sme sa im aj posmievali, nemiestne a nepekne, samozrejme len medzi sebou a z úctivej vzdialenosti. "Tichý blázni", tak sme im hovorili. Posmievanie sa malo svoju podstatu v našich detských hlavách. Nechápali sme súvislosti v tom zmysle, že to boli často pracujúci otcovia rodín, ktorí potrebovali relax, vypadnúť od detského rámusu a odtrhnúť si čas len pre seba, pre svoju záľubu. Nechápali sme spôsob "boja" rybára s rybami. Nie v zmysle fyzického boja s veľkou rybou na udici, ale mentálneho boja v zmysle, kto koho preľstí a "dostane na háčik". Nič nám nehovoril pocit víťazstva, korunovanie úsilia a kombinačných schopností vybrať správne návnady, víťazstvo lovca nad zverou.
V časoch študentských som počas dvoch prázdnin brigádoval, okrem iného, aj v bývalom POLDI SONP Kladno. Priamo na oceliarni II., vo funkcii "odlievača ingotov". To, čo elektropece vytavili a dokončili ( odborne dolegovali ) na konkrétnu značku ocele, sme následne z panvy ( nádoba na prenos tekutej ocele ) odlievali do ingotov ( masívne bloky, v SONP od 3 do 25 ton ). Ingoty slúžili ako polotovar na kovanie, valcovanie, napríklad nebolo žiadnou výnimkou, že sa z vytavených 45 ton odliali 2 ks 22,5 tonové ingoty pre kľukové hriadele lodných motorov.
Ja, brigádnik, som mal za úlohu odoberať vzorky priebežne počas liatia v presne určenom počte a čase, následne ich obratom doručiť do kováčskej dielne, kde z nich vykuli vzorky - odrezky, pre chemickú a metalografickú analýzu. Posielali to do labákov vzduchovou poštou. V bývalej ČSSR sa len tu vyrábali všetky nástrojové ocele, konštrukčné so zaručenými vlastnosťami, pre energetiku a aj antikorózne všetkých druhov. Neberiem do úvahy lokálnu výrobu v zbrojovkách a výrobu Hadfieldovej ocele v Prakovciach. Mám to stále v živej pamäti.
Tu sa niekedy diali veci. Napríklad zábavy chtiví a patrične podgurážení chlapi na "martinských peciach", na opačnom konci haly, do biela ( nad 1200 °C ) nahriali oceľové gule z veľkých rozpadnutých ložisk ( zdrojom bol šrot, viď film "Skřivánci na niti" ), pustili to do naklonenej rúry, napojenej na stlačený kyslík pod tlakom 170 atm. ( dvaja držali rúru koncom von z okna a smerom mimo mesta ) a v správnom momente otvorili ventil naplno. Nočnou oblohou letela "kométa", nakoľko kyslík spustil reakciu "horenia ocele" ( prudkú oxidáciu ) a vzdušný kyslík tomu následne výdatne pomáhal.
Vietnamec, ktorý pracoval na elektropeci "Y" ( stáli v rade 4 a ich kódy boli : Z - S - U - Y ), bol neustálym terčom uťahovania. Inak bol riadny pracant. Keď veľkou rámovou lopatou nahadzoval cez otvorené dvere troskotvorné prísady, rozbehol sa a pred pecou koordinoval kroky ako "oštepár" na štadióne. Obsah plnej lopaty musel dohodiť na vzdialenosť asi 8 metrov, na opačnú stranu pece. Na malého chlapíka to bol výkon Herkula. Uťahovali si z neho, že keď sa vráti domov, bude z neho boháč, môže si za ženu zobrať tú najkrajšiu a bude si žiť kráľovsky. Vynašiel sa, odpovedal pohotovo : " Nepojdem domov, tu ša oženim, čo ši kúpim vo Vietname, bambuš ?".
V tej "mojej" partii pracoval aj jeden Slovák, Matej, vtedy už naturalizovaný Čech. Mlel po česky jedna radosť, ale z akejsi nostalgie po starej vlasti, ma počas voľných dní brávali so žeriavnikom Jozefom na ryby. V blízkosti mesta Slaný sú na dedinách rybníky, bezvadný zdroj utuženia priateľstva, uhasenia rybárskeho chtíča a relaxu zo smradu a hluku hutníckej prevádzky. Tu sa mi rozsvietilo, tu som zistil, prečo sú rybári rybármi...Napriek tomu som sa ním nikdy nestal, nebolo kedy.
Moji spolupracovníci sa poznali s mnohými miestnymi, boli tu dlhoročnými a pravidelnými hosťami a občas mi o nich aj rozprávali. Aj o Ferdinandovi, ktorý sa po incidente už márne snažil chytať, akosi mu to nešlo.
Ferdinand, domáci rybár, pán v seniorskom veku. Pri rybníku mal vyárendovaný pľac, kde sa nesmel nikto usalašiť. A ak náhodou, jeho príchod k rybníku vždy znamenal povinný presun hriešnika na iné, väčšinou menej výhodné miesto. Nikto nikdy však neprotestoval. Bol doma, rešpektovali ho a čo - to dokázal menej skúseným aj poradiť. A nie špatne.
V ten deň sa počasie rýchlo menilo, nastalo letné dusno, barometer letel dole ako besný. Podmienky, ktoré sú údajne najvhodnejšie pre chytanie rýb. Zmena tlaku prinášala aj mraky a nie len tak hocijaké. Ťažké búrkové sa navzájom miešali na hrozivo vyzerajúcej oblohe. Ako nechať tak dobré podmienky nevyužité ? Hovoril si zrejme Ferdinand sám pre seba a zotrvával na brehu, sediac na mokrom podklade len v klasických pásikavých trenírkach. Darilo sa mu nadmerne dobre a to ho zrejme držalo pri vode napriek chystajúcej sa búrke.
Stalo sa to neočakávane, v momente. Udrel blesk. Ferdinanda odhodilo bokom ako handrovú bábiku. Okamžite mu pribehli na pomoc, hoci nikto ani poriadne netušil, čo sa stalo. Až pohľad na neho z blízka dával tušiť, že to bol blesk, ktorý ho zasiahol. Obhorený vrch hlavy vyzeral hrozivo. Tam kde boli vlasy, ostala len spálená koža a utrpeli aj trenírky. Na zadku ostali ako rešeto, diera na diere. Omámeného zo zásahu ho previezli do najbližšej nemocnice. Mal šťastie v tom, že rybári sú okrem iného aj slušná komunita a niektorí prišli na autách.
Prežil, síce navždy poznačený, ale žil. Zmenená motorika, zhoršená pamäť, ťažšie chápanie zmyslu slov počas komunikácie a zhoršená artikulácia. Okrem popálenej hlavy a hlbokých bodových popálenín zadku sa jeho okolie muselo stotožniť so zmenenou osobnosťou Ferdinanda. On sám síce vedel a chápal čo sa stalo, ale už to nikdy nebol ten miestny rybár, Ferdinand. Stal sa symbolom nezničiteľnosti a obdivu celého zástupu známych, aj miestnej komunity rybárov. Rarita.
PS : Príbeh je pravdivý, odohral sa ešte za totality, mená sú z etických dôvodov pozmenené.
