Sedí si takto po XXV. zjazde KSSZ, predpoludním v parku na lavičke pán v rokoch. Musí sa nohami zapierať, sako ovešané desiatkami medailí ho ťahá k zemi. Šiltovka rozmerov terasového tienidla slúži ako slnečná clona a pred sebou drží rozprestretú moskovskú Pravdu ( slávny denník ). Zaujato hľadí do útrob polhektárových listov. Do inakšej "Pravdy" ako v ostatné dni, okrem názvu novín v nej nebolo zhola nič, iba biele strany, bez obrázkov a textov. Z vedľajšej lavičky sa po chvíli ozve iný oddychujúcí, lapajúcí parkový kyslík, nakoľko upretý pohľad do bielych listov ho zaujal. "Čo tam vidíš, na čo sa tak uprene pozeráš ? Veď tam nie sú žiadne písmená ". "Čitateľ" zdvihne hlavu, s plnou vážnosťou a sústredenosťou, pod ťarchou ťažkých myšlienok vyriekne : "Za čem búkvy, vsjo, jásno "!
Aj po XXIV. a predchádzajúcich zjazdoch bola situácia obdobná. U nás sa čakalo na "výsledky", na vytýčenú cestu, na definovanie, pomenovanie dobrých a zlých. A nie len tak pomedzi zuby precedené : "tadiaľ vedie cesta, tam ideme "! Za mohutného potlesku a hesiel znelo sálou všetko naraz. Ohlušujúca atmosféra víťazstva. Kto vie čoho a nad čím. To sme neskôr vždy zistili. Pri tom ma napadá, či projektanti sál v týchto objektoch počítali s rázovými vlnami. Akustika je mrcha vec, rozkmitá aj priehradu.
Následne sa vždy vyjasnilo aj u nás. Zrazu sme vedeli kto je Boh a kto lúzer, ku komu vzhliadať a koho zatracovať. Všetko bolo napísané čierne na bielom aj v našej, iba 10 árovej "centrálnej pravde". V prvom rade, už zo zásady musela byť menšia, od sovietskej nemohlo byť nič väčšie a boli tam aj písmená. Aj to malo svoje dôvody. U nás ešte ľudia neboli na tak vyspelej úrovni, aby z nepopísaných strán novín pochopili, čo im chce strana naznačiť. Ešte sme sa mentálne nedostali na úroveň sovietskeho človeka.
Nutne sme potrebovali učiteľov so skúsenosťami. V nemom úžase sme sa opakovane priúčali veciam, na ktoré sme v evolučnom procese už dávno zabudli. Boli veľmi prezieraví, vedeli o našej zábudlivosti, usilovne nám pripomínali hĺbku a obsah príslovia : "Keď zabudol vôl, že teľaťom bol". Také naivné z našej strany, ani poučky starých materí sme si neosvojili dostatočne pevne, ako sme sa teda mohli nimi riadiť ? Ešteže sme mali nad sebou ochrannú ruku rozmerov štadióna. Mysleli naozaj na všetko...
Pracovali naozaj dôsledne a neúnavne. Učitelia naši. Zapustili tu hlboké korene, hlbšie ako vinná réva, tiahnúca sa za vodou. Odvtedy prešli roky a zistili sme, že existujú aj iné noviny, s inými písmenami, inak poskladanými. Ale uznajte, "Bližšia košeľa ako kabát", no nie ?
Ak raz máme v niečom jasno, nebudeme naše krvopotne nadobudnuté vedomosti a skúsenosti zahadzovať len tak zo dňa na deň ? Bolo predsa nesmierne ťažké dostať do svojho povedomia a vytvoriť si presvedčenie, že naši učitelia sú tí najlepší a najdokonalejší na svete. A zrazu sa máme zbaviť výsledkov toľkej "namáhavej" práce ? Extrémne namáhavej. Naučiť sa nevidieť to čo vidím, naučiť sa myslieť si čo si nemyslím a byť pritom spokojný a šťastný. A to by sme, ľudia, naozaj chceli ? A tá "božská muzika", opravujem sa, "súdružská, do duší prenikajúca", lahodná, doplnená vrelými stiskmi rúk a objatí s kytičkou kvetov...pohladenie dušeee....
Toľká elektrizujúca láskavosť a dobrota, k tomu 2 chlebíčky a my by sme mali to srdce zaorať tieto hlboko vyryté brázdy v mysliach našich spoluobčanov ? Často sú jediné a u mnohých aj posledné ktoré majú a pamätajme, posledné ani k...a neberie.
