V rámci pobytu v Tatrách sme sa v dnešné horúce predpoludnie vydali na Kežmarský mestský hrad. A neoľutoval to ani jeden z nás. Na hrade bolo príjemne a okrem toho sme sa dozvedeli zaujímavosti nad rámec bežnej prehliadky od vynikajúcej sprievodkyne.
Stála expozícia dobových predmetov, zbraní a obrazov je, ako na každom stredovekom hrade, veľmi zaujímavá a zaiste aj vzácna. V každom prípade stojí za námahu hrad navštíviť, podotýkam, za veľmi "ľudovú" cenu vstupného. Ťažšie sa pohybujúci by možno mohol mať problémy na úzkom točitom schodisku, ale schodov nie je veľa, prekonáva sa maximálne rozdiel jedného podlažia a dve podlažia do veže návštevník absolvovať nemusí, môže počkať na návrat ostatných. Príde síce o výhľad na mesto, ale nie z veľkej výšky, sotva sa hlavou prehupne ponad bežné budovy, ale určite nie nad všetky.
Zaujímavosťami prekypuje celý výklad sprievodcu, nakoniec o hrade sú známe povesti a žije si svojim každodenným životom, predovšetkým mimo aktívneho obdobia ľudí a návštev. Stmievaním sa začínajú šíriť zvuky v podobe krokov, objavuje sa rôzne "vŕzganie". Po zotmení sa v jednej veži "rozbliká" svetlo, na inom mieste sa rozsvieti a ostane svietiť, včítane zapnutého vypínača, ktorý bol pri odchode zamestnancov vypnutý. Zamestnancom sa podarilo vyfotografovať "kľúčiarku", pani v čiernom, ku ktorej sa viaže nasledovná povesť :
Čierna pani.
"Hradní páni rodu Thököly a cisár sa nikdy nemali v láske. Imrich Thököly – posledný mužský potomok svojho rodu – sa dokonca postavil na čelo povstania proti cisárovi. Hoci sa mu sprvoti darilo, napokon prehral a musel ujsť k svojmu ochrancovi – tureckému sultánovi. Ale ešte predtým sa chcel staviť na rodnom Kežmarskom hrade a vziať si cennosti, ktoré tam boli ukryté.
Služobníctvo hradu sa dávno rozutekalo – počulo o neúspechu svojho pána a právom sa domnievalo, že hrad i mesto obsadia víťazní cisárski vojaci. V hrade ostala len jedna staršia žena: kľučiarka. Chodila podľa vtedajšieho zvyku v dlhých čiernych šatách. Starala sa o to, aby všetky hradné budovy boli pozatvárané, aby do nich nikto cudzí nemal prístup. Nerobila to z vernosti voči svojmu pánovi, ale dúfala, že sama nájde poklad, o ktorom tušila, že jej pán dal kdesi zamurovať. Kde? Hrad mal viacero veží – vstupnú, kde býval pán, hladomorňu, kde ostali len kosti úbohých odsúdených, východnú vežu, kde sa zdržiavala hradná pani... Ale ešte sú tu dve veže, ktoré stoja vedľa seba: strážna veža a klenotnica. A kde by to mohol byť inde poklad ako tam, v klenotnici? Len kde? Pod podlahou? Sotva. V stene?
Po dlhom hľadaní a preklepávaní stien našla dutý priestor za jedným z parádnych obrazov, ktoré zdobili vežu - klenotnicu. A tam našla, čo hľadala. Na celý život bude zaopatrená! Odíde z Kežmarku niekam ďaleko a bude bohatá, veľmi bohatá... Odrazu sa však žena zarazila: to zlato a striebro bude môcť povynášať len po častiach. Kde ho zatiaľ schovať? Tu ostať nemôže.
Mala kľúč aj od hradnej kaplnky. Tam v krypte pod zemou odpočívala mladá matka Imricha Thökölyho. A z tejto krypty viedla úniková chodba, ktorá ústila do tmavých kežmarských lesov. Áno, tam sa dá poklad skryť!
Len čo uskutočnila svoj úmysel, na hradné dvere sa ozvalo strašné búchanie. Na úžas kľučiarky sa objavil mladý hradný pán. Ženu odsotil, hnal sa do klenotnicovej veže. Ale s úžasom našiel už len prázdny otvor. Prebehol všetky veže, všetky obytné trakty, ba aj hrobku svojej matky. Dvere do chodby však chránili pevne zatvorené mrežové dvere...
Pochopil, kto poklad vzal. Nemal čas ďalej hľadať, cisárski vojaci mu boli v pätách. Preto sa zmohol len na to, že zradnú kľučiarku preklial, aby ani po smrti nemala pokoja.
I dnes za tichých večerov počuť kroky na drevených ochodziach hradu..."
Koniec citácie povesti.
Toľko povesť a nižšie sú fotografie "čiernej pani", ktoré, ako som spomínal vyššie, "pristihli" zamestnanci hradu na prechádzke. "Cítil som za sebou jej kroky", konštatoval jeden z nich a dvaja z nádvoria nezávisle na sebe fotografovali.
Požiadal som sprievodkyňu o ich poslanie na e-mail a začal som hľadať prípadné nezrovnalosti v detailoch. Nenašiel som nič, čo by svedčilo o fotomontáži a falošných iluzórnych záberoch. Nižšie je inkriminovaný balkón z oficiálnej WEB stránky. Všetko sa zhoduje, až teda na tú "čiernu pani", ktorá ako sa zdá, je na jednom zábere viditeľná za zamestnancom, na druhom nie. Zamestnanec je v červenom kruhu s rúškom na tvári, keďže sa to odohralo počas obdobia kovidu.
Na záver chcem skonštatovať, že nie som ten kto je náchylný uveriť hocičomu, ale o tom som presvedčený, že "medzi zemou a nebom" niečo je, niečo, na čo sme my, ľudia z mäsa a kostí, prikrátki. Nakoľko do tej "šedej zóny" zapadá tento príbeh, netuším. Chcem však uveriť tomu, že si zamestnanci hradu v Kežmarku nerobia z ľudí dobrý deň a vážia si ich ( náš ) záujem o región a jeho históriu.
