Zradca. Takto jednoznačne ho zaradila stalinistická mašinéria a NKVD po ňom poľovalo ako po lovnej zveri. Zrejme za "odmenu". Keď to v roku 1941 pred Moskvou "horelo", Stalin si ho zavolal a na základe jeho ( Vlasovových ) predstáv poveril velením v obrane mesta od 11.12.1941. Uspel a dokonca so svojou 20. armádou prešiel do protiútoku. Pri dedinke Ivanovka velil osobne priamo na frontovej línii. Stal sa hrdinom, ale na ako dlho ?
Zaujal ma dokument na ČT 2 a musím povedať, že doplnené fakty o výpovede svedkov, poprípade ich potomkov sú silným sústom. Wikipédia tu nepomohla, iba samotný dokument.
Od jeho študentských čias bolo rozhodnuté o životnej ceste, jeho kariéra sa navždy spojila s armádou už počas Prvej svetovej vojny. Po boľševickom puči v roku 1917 potrebovala armáda veliteľov a on bol akoby prototypom perspektívneho veliteľa. Hovorilo a písalo sa o jeho schopnostiach, čo mu vynieslo služobný postup. V tridsiatych rokoch počas besnenia stalinistickej mašinérie sa dve tretiny frekventantov jeho ročníka stalo obeťou čistiek. Stali sa súčasťou asi 9 miliónov mŕtvych, čo si vyžiadala "vojna krvilačného diktátora" voči vlastnému obyvateľstvu.
On prežil a dokonca sa stal jedným z tých mála ľudí ( boli možno piati ), ktorí mali k Stalinovi "voľný prístup". Dával si veľký pozor na svoje vyjadrenia a všetko čo vypustil, či verbálne alebo písomne, sypalo slávu a lupene ruží na adresu vraha národa. Čo si myslel v tých časoch on sám, už nezistíme. Čas však ukázal, že jeho názory sa diametrálne líšili ( možno sa časom vyvinuli ) od oficiálnej línie Kremľa.
Nemci Moskvu nezískali, na rade bol Leningrad. Mesto už bolo obkľúčené a medzi Leningradom a Novgorodom, na Volchovskom fronte, sa dostáva do obkľúčenia aj 2. úderná armáda v počte vyše 100 000 vojakov a dôstojníkov. Stalin znovu siahol po Vlasovovi a poslal ho rovno do "pekla". Udržal na nejaký čas asi 2 km široký pás na zásobovanie, ale v bažinách bol pohyb veľmi obtiažny. Nemecká artiléria ich drvila z troch strán. Vlasov niekoľkokrát žiadal Stalina o ústup, ale ostalo to bez odozvy, podľa platných smerníc o obrane Leningradu, ignoroval tieto jatky. Bez zásobovania vojaci hladovali, jedli kôru zo stromov a po uzatvorení obkľúčenia Nemcami, sa tri týždne topili a umierali v bažinách od hladu. "Pohltila ich vlastná zem".
Aké príznačné, v Leningrade súdili ľudí za kanibalizmus, ale plné sklady potravín vypálili...
Vlasov nakoniec 2. armádu "rozpustil" a skupinky sa trúsili na vlastnú päsť po oblasti v snahe uniknúť. 30 000 ich nakoniec padlo do zajatia. Až vtedy reagoval Stalin. Vlasovovi poslal lietadlo na transport do bezpečia. Odmietol. Vtedy mu došlo, že ako mnohí pred ním, aj on by skončil v útrobách Ljubianky s guľkou v zátylku, ako "zodpovedný za neúspech". Za "neúspechy" na fronte sa platilo adresne, vinník sa musel nájsť, niečo ako pochybenie diktátora bolo trestné ešte aj v myšlienkach, hoci nezmyselnými požiadavkami, bez materiálneho zabezpečenia, požadoval výsledky práve on.
Toto rozhodnutie mu zachránilo život. Stal sa štvancom, nemeckí vojaci boli prirodzeným nepriateľom a k nim pribudol výsadok NKVD, ktorý prečesával lesy a hľadali ho. Nebol sám, bola s ním Mária Voronovová, kuchárka a milenka v jednej osobe, o ktorej úlohe sa údajne nevedia historici zhodnúť. Vraj bola agentkou NKVD...
Počas presunov narazili v lese na usadlosť. Sedliak ich "ubytoval" v stodole a do rána zavolal nemeckých vojakov. A išlo sa do zajatia, rovnako ako väčšina z tých 30 000 preživších vojakov. Odviezli ho do Vinice, prominentného zajateckého tábora. Ako "úlovok" bol veľmi cenný, priamo z kruhu tyrana. Sedliak dostal od Nemcov za odmenu kravu.
A tu sa začína jeho podrobná analýza toho, čo sa vlastne deje a dialo v minulosti. Debata sám so sebou a s ostatnými zajatcami. V Rusku mali uši aj stromy a tu sa zrazu mohli aj obyčajní vojaci beztrestne rozprávať o živote. Zrazu zisťovali, že v skutočnosti majú hlboký odpor voči režimu v ktorom musia žiť, ale svoj osud museli prijať. Nanútili im otroctvo pod hrozbou gulagov a smrti.
Boj za boľševický a tyranský režim oddelil od boja za slobodu. "Čo je to za oslobodzovací boj", ktorý končí v režime utláčania a tyranie. Kolchozy "zabili" sedliakov, hospodárov, kto sa pred vrchnosťou neklania po zem, je odpísaný na generácie dopredu. Morálne bahno nemá konca kraja a aj keby fašizmus bol porazený, je veľmi pravdepodobný návrat k tyranii. Myšlienky a diskusie o nich vytvorili nové ciele, ciele oslobodenia sa od boľševizmu ako režimu.
Vznikli základy Oslobodeneckej armády na oslobodenie Ruska od boľševizmu. Nemci mali túto armádu vyzbrojiť a v podstate mala bojovať po boku nacistov. Mali zhodné uniformy, rozdiel bol iba v "nášivke POA" ( ruskaja osvobožditeľskaja armija ) na ramene. Od roku 1942 až do 14.11.1944 pretrvávalo prešľapovanie na mieste. Nemci hľadali niekoho, koho by postavili do čela tejto zvláštnej ruskej armády, koho by vojaci akceptovali ako prirodzenú autoritu a zároveň to nesmelo pôsobiť ako predĺžená ruka fašistov. Vlasov spĺňal všetky kritéria.
Na fronte sa objavil propagačný leták, vyzývajúci ruských vojakov na prebehnutie a vstup do Vlasovovej armády. Zareagovalo naň 10 000 vojakov, ktorý skutočne prebehli. Nečakaný úspech Vlasova povzbudil a stavy sa dopĺňali zo zajatcov, prebehlíkov. V Prahe bolo dokonca v budove jedného gymnázia zriadené náborové centrum pre takýchto prebehlíkov. 14.11.1944 došlo na Pražskom hrade k podpisu akéhosi programu, komitéta, na boj proti Stalinovi, medzi Vlasovom a velením Protektorátu. Vlasov však vedel, že už je neskoro. Jeho pobočník ho prichytil opitého na mol, ako si šomre popod nos, že už je neskoro. Rok 1943 premárnil snahami o vytvorenie miliónovej armády na boj proti Stalinovi.
Došlo mu, že Nemci ho využívajú na oslabenie ruskej armády a propagandu. Jeho ideály o boji proti boľševizmu sa Nemcom páčili, ale výsledok - slobodné Rusko - už nie. Keď pri návšteve armád severu si pripil s Nemcami so slovami : "dúfam, že raz vás budem môcť privítať v Rusku ako rovnocenných spojencov", u Hitlera sa vybili poistky a Vlasova zavrhol. Rus a rovnocenný, neslýchané !
Na Vlasova poľovalo asi 20 diverzných skupín s rozkazom zabiť ho. Na Nemeckom území to však išlo ťažko. Bol vždy o krok vpred. Zmena nastala, keď Stalin vyhlásil všetkých vojnových zajatcov za vlastizradcov. Istota vojakov sa nalomila a ani nasadenie do boja akosi neprichádzalo.
Do hry vstúpil Himler a Hitlera presvedčil, že vytvorenie oslobodeneckej armády z ruských zajatcov bude prospešné. Tak sa sformovali 2 divízie, tretia ostala len na papieri. Prvej velil generál Sergej Kuzmič Buňačenko a bol k nim priradený akýsi "spravodajský dôstojník" major Helmut Schleminger. Ten mal za úlohu informovať nemecké velenie o krokoch divízie a jeho velenia. Nemal však o nich valnú mienku, za Nemecko by rozhodne svoje životy nenasadili, ale za Rusko áno.
Buňačenkova divízie bola nasadená až v apríli 1945 pri Frankfurte nad Odrou proti ruským zákopom do ťažkej situácie, do útoku bez delostreleckej prípravy. Buňačenko odmietol poslušnosť Nemcom a za svojho jediného veliteľa považoval generála Vlasova. Sľúbili im nasadenie na východnom fronte, ale to bola už len ilúzia. Po tomto neúspechu v Poľsku sa divízia presúvala smerom do Československa, smerom k americkým jednotkám. Chceli sa im vzdať, pretože doma boli vlastizradcovia.
Pod Prahou pri obci Suchomasty sa ale rozdeleli. Generál Buňačenko sa rozhodol vypočuť prosby o pomoc povstalcov a ísť na pomoc Pražskému povstaniu, čo Vlasov nechcel. Chcel pokračovať s 1. divíziou do amerického zajatia. Tak sa ich cesty rozišli. 6.5.1945 bolo povstanie na lopatkách, ale Buňačenko podnikol útok na Nemcov a už nasledujúci deň povstanie ožilo. Okolo 16 500 vojakov, 10 tankov, delostrelecký pluk znamenali silu, ktorá vliala povstaniu nádej.
Spolu s civilistami v zbrani blokovali nemeckú posádku a ani nemecká paľba delostrelectva z okrajových častí Prahy neznamenala prelom, nakoľko Buňačenkova divízia sily vyrovnávala a bránila v bezuzdnej likvidácii civilistov. Povstalci obsadili továreň Walter v Jinoniciach už 5.mája a 7. mája tu vítal Buňačenka podplukovník Vlček, veliteľ pražskej posádky Čs. armády. Táto továreň sa stala riadiacim a koordinačným centrom povstaleckých operácií, akýmsi štábom povstalcov aj Buňačenkovej divízie. Rozvinuli sa tu delostrelecké batérie a ostreľovali nemecké pozície v Prahe. Aké bolo prekvapenie Pražanov, keď na tankoch čítali nápisy : "Smrť Hitlerovi a smrť Stalinovi". Ľudia nechápali.
Úloha továrne Walter, Vlasovovcov a ich prínos pre Pražské povstanie a samotné oslobodenie Prahy sa za komunistov zamlčala a nikdy nedostala do žiadnych učebníc dejepisu. Mám pred očami môjho učiteľa dejepisu, pána v rokoch, ktorý z pozície riaditeľa školy musel dole, pretože zariadil v meste zapnutie sirén na uvítanie tankov 21.8.1968. Vyhodili ho odkiaľ sa len dalo. Pri téme oslobodzovania Prahy veľmi hľadal slová, preto som si zapamätal túto udalosť a dnes už chápem prečo. Došlo mi to trošku neskoro...
Nikdy som nepočul o vyhlásení Českej národnej rady k účasti Vlasovovcov v povstaní. Ak by uznali ich oficiálnu účasť, poslanci by čelili zrejme ruským samopalom. Preto vo vyhlásení sa od nich dištancovali a ich účasť vyhlásili za ich vlastné záležitosti. Buňačenka to nenechalo chladným a plakal ako dieťa. Podrazili ich aj pražskí radní. Bol to koniec divízie a odchod vojakov z Prahy.
Rusi vstúpili do Prahy a Vlasovovci zrazu zmizli. Šli v ústrety západným vojskám, ale nedošli. Samotného generála Vlasova prevážali americkí vojaci, hliadka, na svoj štáb do obce Lnáře, južne od Prahy. V lesoch čaká 20 000 vojakov na výsledky jednania s Američanmi. Na smolu narazili na hliadku NKVD. Zasiahnuť nemohli, nakoľko Rusi boli spojenci a Vlasov bola ich záujmová osoba. Vlasov bol o 3 dni v Moskve, v Ljublianke a po rok trvajúcej príprave procesu ho 3 dni po procese popravili.
Zajatých dôstojníkov postrieľali, čiastočne na Olšanských cintorínoch a čiastočne mimo Prahy aj v obci Suchomasty. Radových vojakov transportovali do gulagov. Svedkovia hovorili, že streľba sa z lesov ozývala niekoľko dní. Zrejme z popráv. Pochovaní sú v dvoch hromadných hroboch. V lesoch Západných Čiech sa ešte dlho poľovalo na zbytky 1. divízie.
Takto tragicky skončila osloboditeľská armáda generála Vlasova, ktorá sa nedostala do bojov o svoje ideály, ale nakoniec pomohli pri oslobodzovaní Prahy a zohrali tu významnú, ale komunistami dobre utajenú, úlohu. Chceli bojovať proti tyranii, bolo im úplne jedno, v akej podobe sa tyran skrýva, akou rečou hovorí, chceli skutočnú slobodu. Bola v tom značná naivita a Vlasov si to zrejme uvedomoval v plnom rozsahu, preto sa ponáhľal na západ, prežiť. Každý iný počin znamenal vo výsledku istú smrť, ak nie z jednej, tak z druhej strany konfliktu. Sám seba vmanévroval do neriešiteľnej situácie, odkiaľ cesta neviedla nikam, alebo len práve tam, kde nakoniec skončil svoj život.
Bol hrdina ? Neviem posúdiť. Ale chcel niečo, čo je aktuálne aj dnes. Tyrana máme za dverami a odkaz protityranského postoja je zase aktuálny.
