Viem presne, kde sa chcem týmto textom dopracovať, ale akosi nie a nie začať. Ako plynule dostať čitateľa v očakávaní zaujímavého príbehu do obrazu kolektivizačného kolotoča malej dediny kde som vyrastal ? Javí sa mi to priťažkou úlohou v dobe dnešného pretechnizovaného sveta, ktorý však niekedy ním nebol a predchodcami strojov, ako zdroja sily, boli na poliach kone. Až po vojne ich začali striedať traktory, ktorými súdruhovia obdarovali ošklbaných sedliakov, nových členov družstiev, v hlbokej viere v socialistické poľnohospodárstvo a kulakov zahanbujúce výnosy poľnohospodárskej výroby. Pochopiteľne, podľa vzoru sovietskych súdruhov a s použitím ich Stalinom nadiktovaných pokrokových metód.
Hlas kulaka, dlhoročného úspešného poľnohospodára, zanikal v tieni straníckych knižiek a straníckych schôdzí na čele so súdruhmi "z okresu". Prinášali rozum, sovietsku ideológiu straníckej príslušnosti pestovania plodín a chovu dobytka. Rukolapné dôkazy poskytovala sovietska propaganda na počkanie. Napríklad dosiahnutie rekordného obsahu tuku v kravskom mlieku sovietski súdruhovia, výskumníci, zariadili tak, že kravy - výskumníčky, kŕmili maslom. Americký farmár sa musel hanbiť a slovenský mal vzor pred sebou. Súdruh hrdo hlásil splnenie socialistického záväzku na ústredný výbor a metál ho neminul. Čo sa stalo s "premastenými" kravami, nikoho viac nezaujímalo.
Nie som si istý, či v roku 1948, keď sa začal vyrábať Zetor 15, jednovalcový dízľový "koník", prvý pomocník socialistického poľnohospodára, súdruha na poli a hlavolam pre mechanikov, vôbec bola k dispozícii nejaká servisná dokumentácia. To by vedeli povedať len vtedajší mechanici, kúzelníci opravárenských dielní na poľnohospodárskych dvoroch, zahádzaných kovovým odpadom z opráv popri plote, ak vôbec nejaký bol. Obyčajne tvorili líniu pomyselného plota odstavené stroje, ktoré sa na základe sezónnosti práve nepoužívali.
Ako dieťa som poznal mechanikov, ktorí sa pasovali s družstevnou technikou od momentu ako opustili učilište. V prvom rade sa museli naučiť ako nestrácať drahocenné náradie, nakoľko taký vidlicový kľúč 14 - 17 mm bol na nezaplatenie, kto ho nemal, nič neurobil. Až podstatne neskôr sa objavila verzia 13 - 17 mm. Každý bol na niečo "špecialistom", na traktory všetci.
Tak sa stalo, že v tých prvopočiatkoch opravovali a nastavovali vstrekovacie čerpadlo na Zetore 15. Jednovalec, jedno čerpadlo na vstrekovanie nafty do spaľovacieho priestoru. Spôsob nastavenia im bol neznámy, nemali žiadnu servisnú dokumentáciu. Tak sa spoliehali na svoje uši a cit pre chod jednovalca. ( Na videu je štart a chod tohoto traktora, oni video nemali ) Dvaja mechanici sa pri tom nemohli dohodnúť. Jeden tvrdil, že zvuk motora má znieť ako : "pam,pam,pam,pam,pam...pam". Druhý sa priečil, on mal iný názor, tvrdil, že zvuk má znieť ako : "pan-ge,pan-ge,pan-ge,pan-ge....pan-ge" s intonáciou vyššieho tónu na časť "pan" a nižší tón na časť "ge".
Bol to tvrdohlavý, nie ten najlepší, priemerný mechanik. Až do konca jeho života mu prischlo meno Pange. Spomínam si na to z mladosti, v dedine mu nikto inak nepovedal, ale nikdy nie priamo do očí. Veľmi sa na to hneval. Zvuk tohoto stroja je dosť ťažké popísať a nastaviť jeho chod podľa niečoho abstraktného je ešte ťažšie. Mechanici povojnovej doby boli na družstvách v podstate priekopníci. Nemali náhradné diely, často si pomáhali ako vedeli, riešili "výzvy", ale poradili si. Že pritom vznikli podobné úsmevné príbehy, ktoré v podstate nikdy nikomu neublížili, bolo len vhodným doplnením šedivých dní kolektivizácie a odľahčili nie najpohodlnejší život na vidieku tej doby.
Poradili si aj so Zetorom 15, dnešným zberateľským skvostom.
