V tomto príspevku chcem upozorniť na knihu esejí sociálneho antropológa, Juraja Buzalku pod názvom "Postsedliaci". Martin M. Šimečka k tejto knihe napísal článok, zverejnený v denníku "N", pod linkom.
Podstata tkvie v historickom postavení slovenského vidieka, roľníkov a postavení menšinového podielu obyvateľstva v mestách. Počet obyvateľov slovenského vidieka bol majoritný s jeho vlastnosťami "rodinkárskeho" spôsobu života, s nepísanými zákonmi "niečo za niečo", "ja tebe ty mne", včítane nevšímavosti k nesprávnemu konaniu a fenoménu "ochotného zabúdania" a neochoty poučiť sa z chýb. Boli to sedliaci prikovaní k pôde, ako jedinej hodnote a symbolu majetku.
Mesto bolo vždy mestom, s diametrálne odlišným spôsobom chápania vzťahov a hodnôt, s nepomerne nižším podielom negatívnych ľudských vlastností. "Mešťania" na pôde nehospodárili a žili odlišným kultúrno - spoločenským životom.
Karta sa však výrazne obracia, vidiečania prestali hospodáriť a natlačili sa do miest, naopak mešťania sa sťahujú na vidiek preferujú aspoň čiastočné "samozásobovanie" poľnohospodárskymi produktami. Je to silný paradox. Pocit života v meste však u "postsedliakov", ako vidiečanov paušálne pomenoval autor z historického hľadiska, ešte neznamená, že sa dokážu vyrovnať so svojimi historickými koreňmi. Nesú so sebou "záťaž", dedičstvo vzťahov z vidieka.
Krajné prípady súčasnosti sú škodlivé a riešením je návrat k ekologickému hospodáreniu v súlade s prírodou bez toho, aby si ktokoľvek nárokoval zvláštne postavenie v spoločnosti. Návrat k Hodžovskému agrárnemu modernizmu.
Toľko k charakteristike článku M. Šimečku.
Toto dedičstvo je v úzkom prepojení s históriou vývoja gramotnosti na Slovensku.
Je až desivé, ako sa vyvíjala gramotnosť na území Slovenska od roku 1880 až do povojnových rokov, napríklad v porovnaní s českými krajinami. Štatistika je vytiahnutá z publikácie "Infostat" pod linkom vyššie. Pre ozrejmenie tu sú zásadné údaje :
Kým v roku 1880 vedelo čítať a písať necelých 45 % populácie staršej ako 6 rokov, v roku 1890 to bolo necelých 56 %, na prelome milénia 64 %. Tesne pred začiatkom I. sv. vojny tu bolo stále 28 % negramotných. V českých krajinách medzivojnového obdobia prakticky neexistovala negramotnosť, dokonca bola bezvýznamná už pred I. sv. vojnou, mapa ukazuje tento vývoj v roku 1900 na Slovensku a Podkarpatskej rusi. ( Čím tmavšia farba, tým viac gramotných ).
Obr. 51 Podiel gramotných z populácie staršej ako 6 rokov v roku 1900 (%), SĽ 1900
Zdroj: Magyar statisztikai közlemények 1902 ( Maďarské štatistické oznamy 1902 ).
V rokoch 1921 a 1930 prebehli dve sčítania obyvateľstva za účelom zisťovania stavu gramotnosti na území Slovenska.
V roku 1921 bolo na Slovensku gramotných 82 % obyvateľstva, v Čechách 97 %, v horšom Sliezsku 96 %. V roku 1930 počet analfabetov klesol na Slovensku o polovicu.
Ako tomu rozumieť ?
Vzdelanostný hendikep a postupné "dobiehanie" českej populácie spôsobili obmedzené chápanie rýchlych zmien v spoločenskom usporiadaní ( vznik I. ČSR, zmeny hraníc pred II. sv. vojnou ) a absentoval dostatočne dlhý čas na akési "vstrebanie zmien", čas na pochopenie ich podstaty. Negatívny vplyv malo násilné vynucovanie si používania aktuálneho štátneho jazyka, predovšetkým v prihraničných oblastiach po zmenách. Ešte aj v šesťdesiatych rokoch som ako žiak ZDŠ pociťoval tlak úradov na používanie jazyka.
Oproti tomu sa vzdelanosť silne organizovala ešte aj začiatkom sedemdesiatych rokov. Súdruhovia chceli za každú cenu "vyrábať" robotníkov. Graf na titulnej fotografii ukazuje u mužov silný nárast "učňovskej mládeže" medzi rokmi 1960 - 70. Chytrý, hlúpy, jeden hyd, vyučiť sa za robotníka. To bol cieľ. Popod nos nám ťahali medové motúzy podľa sovietskeho vzoru " robotník - inžinier", čo znamenalo, že ak skončíme VŠ, aj tak nás štát šupne k strojom, pretože tento nový superman si bude sám opravovať aj stroje. Pane Bože, mráz mi behá po chrbte, ak si na to pomyslím...Odradiť a odradiť od študovania.
Inými slovami, nebol čas na dovzdelanie a vyplienenie množstva deformovaných princípov medziľudských vzťahov a už zrejme ani nebude. "Postsedliaci" sa posunuli, stali sa v drvivej väčšine nositeľmi novodobého slovenského fašizmu.
Chaos v hlavách, snahy o zmenu svojej existencie v rozpore s vlastnými koreňmi a do toho populizmus bezcharakterných a vypočítavých vyvrheľov spoločnosti. Na svete je anarchistické zmýšľanie, ktoré pozvoľna prerastá do fašizmu. Dnes už má fašistický náboj aj Fico so svojou stranou Smer, najnovšou fašistickou stranou v strednej Európe.
Sú obdivovateľmi národa, ktorého občan sa narodil preto, aby zomrel v boji. To je jeden z najnovších úzusov cárskych populistov.
Quo vadis Slovakia ?
