Víkendový nákup v supermarkete býva časovo náročný. Väčšina ľudí hľadá zľavy a tie sa veľmi ťažko hľadajú v malých obchodoch s potravinami a už vonkoncom nie v dedinských obchodoch. V tom našom dedinskom, sa ceny pohybujú približne o 30 - 50 % vyššie ako v "našom" supermarkete. Preto je ten náš, dedinský, pre nás len akousi rezervou v zmysle, "keby niečo nutne chýbalo".
Pred supermarketom sa neustále pohybujú a celkom pravidelne tí istí asociáli, väčšinou ufúľaní Rómovia mladšieho veku, často deti. Ani na sekundu nepochybujem o tom, že mnohí sú "vycvičení dospelými" v taktike, povedzme to na rovinu, žobrania. Už nechcú peniaze ale potraviny. Poučili sa, vyznieva to dôveryhodnejšie.
Zaujal ma jeden chlapec. Pri vykladaní tovaru do kufra auta podišiel bližšie a veľmi úctivo pozdravil, bez "daj vám pán Boh stokrát zdravia". To robia tí ostatní vychytralci, alebo primitívnejší. Povedal že je hladný a či mu nedám nejaké jedlo. "Aj mlieko s rožkami je dobré", dodal jedným dychom.
Keď som si ho premeral očami, bol úplne inakší ako ostatní. Oblečenie bolo síce skromné ale čisté, vzhľad upravený, učesaný, dokonca aj nechty mal čisté bez "čierneho rámu". Po pár sekundách očného scanu ma presvedčil a keďže som namal nič navyše, vrátil som sa do obchodu, pre mlieko, rožky, pridal som mu k tomu aj nátierku a niečo sladké. Záblesk radosti v jeho očiach ma uistil v správnosti môjho konania a dali sme sa do reči. Veľmi ochotne porozprával o svojom osude.
"Mám 16 rokov ( odhadoval som ho najviac na 14 ), rodičia ma vyhodili z domu ako 11 ročného , nech sa starám sám o seba, už nie som malý, nebudú živiť darmožráča. Starší bratia už dávno odišli z domu a túlajú sa. Otec aj mama pijú a prepijú všetky peniaze. Zbili ma hocikedy a len tak, pre nič. A ja nechcem byť ako oni. Chcem dokončiť školu, riadne pracovať a žiť ako ostatní ľudia".
Vychováva ho starý otec. Základná škola bola blízko bydliska, ale jeho príjem dôchodcu nestačí na to, aby denne cestoval vlakom 30 km do školy, do susedného okresného mesta, kde navštevuje odborné učilište. Oblečenie si obstaráva v charite alebo občas si niečo kúpi v "sekáči", ale na stravu neostáva veľa. Aj školské potreby sú drahé, o mobile môže len snívať, ale radšej sa naje.
"Hanbím sa za to, že to musím robiť takto, ale je to lepšie ako kradnúť. Ja chcem byť čestný človek. Aj dedo mi vždy hovorí, že čestnosť je viac ako všetky peniaze sveta".
Išlo to z neho celkom prirodzene. Vylúčil som tú možnosť, aby sa vzrastom nižší, 16 ročný chlapec, dôveryhodne naučil a podal svoj životný príbeh bez zaváhania. Navyše ho podložil aj vizážou a nepohorel ani pri otázkach na školu, ktorú zhodou okolností poznám. Všetko sedelo do posledného detailu.
Rozlúčil sa s úctivým poďakovaním za jedlo a nenasmeroval cestu k ďalšiemu autu, kde niekto iný vykladal nákup. Takto sa správajú tí ostatní, ufúľaní špekulanti, ktorí možno medzi "svojimi" s vyžobranými potravinami kšeftujú. Pobral sa smerom k mestu, zrejme domov, k dedovi.
Nič podobné sa mi ešte nestalo, rozhodne nie, aby sa 16 ročný rómsky chlapec postavil ku svojmu nie najľahšiemu osudu čelom, s takouto odhodlanosťou. Aj vo mne sa zobudila odhodlanosť znovu mu pomôcť, keby som ho náhodou stretol pri víkendovom nákupe. Tie 3.- € si cielene odopriem, pretože tento chlapec ma dostal.
