Roky utiekli a telo adekvátne veku signalizuje. Tu bolí, tam pichá občas, bedro, chrbtica a iné cifrovanejšie problémy. Lekárka sa rozhodla preveriť výsledky z laboratórnych testov magnetickou rezonanciou, nakoľko sa čísla nezmestili medzi mantinely. Troška to vraj vytŕča a istota je istota, čo keď to niečo signalizuje.
Prikývol som, však už raz som tam bol, s chrbticou a dopadol som veľmi dobre. Teda nie ja, ale vyšetrenie. Chrbtica je na tom odvtedy horšie. Lekár asi na piaty raz trafil dlhou ihlou kritické miesto a vstrekol liečivý roztok. Dostal som pochvalu v takom znení, že : "Toto som ešte nezažil". Ležiac na bruchu s rukami pri hlave v "úzkom krátkom tuneli" ( cievke ) sa mi podarilo stabilizovať dych a znehybniť telo do takej miery, že lekár mal zrejme ostrý obraz a tým som mu výrazne uľahčil prácu. Triafanie s extrémne tenkou a dlhou ihlou do konkrétneho bodu pod uhlom si vyžaduje dobrú priestorovú orientáciu a spoluprácu ihly. Tá môže v tkanive uhýbať zo smeru.
Ideme na to, povedal obsluhujúci MRI a pripravil ma. Kontrastná látka, poučenie, vysvetlenie, čas vyšetrenia asi 30 minút...a dlhý tunel, priemer menší ako ten pred rokmi a dlhší. Poloha pre vyšetrenie - na chrbte, ruky pripažené, jedna "napichnutá" kontrastnou látkou a v druhej balónik pre signalizáciu problému. Stále som si to neuvedomoval a začali ma zasúvať do tunela so slúchadlami na ušiach. Magnety vydávajú ostré zvuky.
Prvých päť minút prešlo rozpačito, ale snažil som sa myseľ zamestnávať ako sa dalo. Potom to však pomaly prichádzalo a nedalo sa nič robiť. Studený pot, nepravidelný dych, nedostatok kyslíka a nastupovala panika. Stlačil som balónik, stop, musíme končiť. Vytiahli ma a vyzeral som vraj ako pred smrťou. Bledý, spotený, vystrašený na smrť.
Čo sa stalo ? Opýtal sa zamestnanec riadiaci vyšetrenie. Nedalo sa inak, musel som s pravdou von, nakoniec je to realita a uvedomil som si, že asi nie som prvý ani posledný. Povedal mi, že mal tam baníka, ktorý okamžite povedal, že tam ho nedostanú. Dvakrát bol zavalený a hlava nezabúda.
Ja som zavalený nebol. V detstve bolo také obdobie, keď sme často lozili po bočnom krídle jaskyne Domica, v tzv. Čertovej diere. Táto vetva sa po riečisku podzemnej riečky Styx napája na prehliadkovú trasu na konci Panenskej chodby. Vchod do diery je veľmi komfortný, ľahko prístupný a hneď od začiatku je bohatá kvapľová výzdoba. Riečisko je vo veľkej sále, do ktorej je prístup cez tzv. "paragraf" a ľahko zlaniteľný asi 4 metre vysoký previs. "Paragraf" ! To je tá sviňa ! ( Nie ten od fiškáľov. )
Diera, do ktorej sa lezie po klzkej sintrovej šikmej ploche. Tvar má do oblúka a vylieza sa z nej tiež na šikminu, dole hlavou, do maličkej sály k previsu. V istom momente je človek v tej diere bezmocný, poloha na boku, pretože diera má oblúk, ruky nemajú priestor, nohy sa nemajú o čo zaprieť, posúvať sa dopredu je možné iba ako had. Ak ho telo nezaplní úplne. Ak áno, potom musia kolegovia potlačiť, alebo potiahnuť. Nie v poslednom rade je dôležité mať jednu ruku pred sebou pri hlave, druhú za sebou pri tele. Ak to urobia bez rečí, je všetko O.K. Ale ak...
Pri jednej príležitosti v tom najhoršom sa zrazu ozvalo : "Tak my už ideme späť". Najprv smiech, ale o minútu panika, krik a dusil som sa. Zasiahli v poslednej chvíli. A to, čo sa stalo na MRI, nastalo spomienkami, ktoré som nedokázal potlačiť. Ovládlo ma to tak dokonale, že nič nepomáhalo. Dych si robil čo chcel, zrazu nebolo dosť kyslíka, tvár svrbela a po nose akoby sa presúval vlas, skrátka všetko, na čo si človek spomenie. Keby som nemusel mať pripažené ruky, asi to dopadne v pohode, ale to tak musí byť. Hlava si spomenula a zopakovala situáciu.
Bezmocnosť v stiesnenom priestore ako v jaskyni, kde som mal na mále. A bolo po vyšetrení. Som si istý, že trauma z detstva by znemožnila aj opakovanie. Netušil som o sile spomienok po asi 55 rokoch a mal som so sebou čo robiť, aby som v poriadku docestoval domov a dostal sa "do roviny". Nie je to klaustrofóbia v pravom slova zmysle, vo výťahoch som nikdy nemal problém, ani v iných stiesnených priestoroch, pokiaľ som mal ruky voľné. Jednoducho som to nečakal a nepredpokladal čo spraví detail, pripažené ruky bez možnosti pohybu.
Dopadol som ako sedliaci u Chlumce, Maďari pri Moháči, alebo Napoleon pri Waterloo. Čo ďalej ? Uvidíme, poradíme sa s lekárkou, ale MRI to nebude, leda že by bolo ako diaľničný tunel.
