Pipi dlhá pančucha, na titulnej fotografii, si vedela vždy poradiť. Detské príbehy za asistencie dospelých, ktorí sa občas stali obeťami šantenia nebojácnej Pipi, sú veselé a len veselé. V tom veku sa nič iné ani čakať nedá. Pipi síce nedospieva, ale život je o niečom inom, čas sa oklamať nedá.
Príbeh 1.
Mária bola osamelá matka s dospievajúcou dcérou. Manžel ich opustil už pred niekoľkými rokmi, v čase keď zistili, že s jedinou dcérou niečo nie je v poriadku. Ako rástla, stále viac sa hrala s chlapcami, bábiky ju veľmi nezaujímali a skôr inklinovala k chlapčenským huncútstvam. Ako ostatní z partie, aj ona mala vreckový nožík a hrávala s nimi futbal. Kým boli na základnej škole, nikomu to neprišlo veľmi zvláštne. Až puberta odkryla holú pravdu.
Manžel to nezniesol a zbabelo zdupkal. Našiel si "mládku" a viac sa nestaral. Zato sa viac ušlo manželke. Za svoju dcéru by dala všetko, možno viac ako iné matky. Videla trápenie svojho dieťaťa a trhalo jej to srdce. Rovesníčky zažívali prvé lásky, randenie počas letných večerov, ale ona sa bránila a chlapcom vyhýbala. Žili samé dve a ich vzťah bol vďaka pochopeniu a snahe pomôcť dcére, veľmi otvorený, preto sa dcéra odhodlala vyjsť s farbou von. Preštudovala haldy informácií o možnostiach zmeny pohlavia a pred matku sa postavila s hotovou vecou. Chce byť chlapec.
Matka súhlasila, nič iné jej neostalo. Prebehli operačné zákroky a dcéra nie a nie sa dať do poriadku. Rany sa nehojili ako by sa očakávalo, hnisali. Matka bola na roztrhanie. Práca, rýchlo domov za "dcérou", utešovať ju, ošetrovať a trpieť spolu s ňou. To bol jej údel niekoľko mesiacov, až raz došlo k radikálnemu zlomu. Prišla z práce domov a jej milované dieťa našla mŕtvu. Nevydržala utrpenie, bolesti a nekonečne vlečúci sa čas počas neúspešného liečenia s neistým koncom a vzala si život.
Príbeh 2.
Rodina vysokoškolsky vzdelaných rodičov s jednou dcérou fungovala ako iné rodiny s jedným dieťaťom. Tu bol otec tým rodičom, ktorý s ňou mal bližší vzťah. Bola to "otcova dcéra" veľmi šikovná, pekná, výborná žiačka a on sa v nej videl. Matka, odmeranejšia a večne zaneprázdnená prácou, mala s dcérou odmeranejší vzťah. Otec napriek tomu, že tiež bol pracovne zaťažený, veľmi schopný odborník vo svojom obore, v zamestnaní vážená osobnosť, sa jej venoval koľko len mohol. Chcela hrať hokej, tak ju dali na hokej. Keď mohol, odviezol ju a bolo to dosť často.
Všimol si nie celkom prirodzené "dievčenské"správanie sa dcéry a tušil čo sa deje, ale nechcel si pripustiť fakty. Bojoval sám so sebou až do momentu, keď sa schyľovalo k významnému firemnému večierku. Mali sa na ňom zúčastniť spolu, celá rodina. Angličania by nazvali túto udalosť ako "uvedenie dospievajúcej osoby do spoločnosti". Dcéra nepovedala nikomu nič a vystrojila sa po svojom.
Pripravovala sa u chápavej priateľky, svojej bútľavej vŕby. Pre rodičov to nebolo ničím výnimočným. Veď priateľku má hociktoré dievča a ak otcovia pracujú v jednej firme, zároveň sú priatelia, je to prirodzená situácia. Ak za tým nie je niečo iné a bolo. Rozhodla sa prelomiť ľady, vyjsť s pravdou na svetlo sveta. Mužský oblek a krátky slušivý chlapčenský účes. Tak sa na večierku objavila mladá "dáma", ktorú všetci očakávali. Pozvaní hostia a predovšetkým bližší známi včítane rodičov nič netušili a išli si oči "vyočiť". Mali čo robiť sami so sebou, aby nič nepokazili, nedali najavo svoje prekvapenie.
Matka prijala fakty bez slova a mlčala. Ale otec sa nedokázal zmieriť so zmenou a už vonkoncom nie so vzniknutou situáciou. Akoby na jeho bedrá dopadol balvan veľkosti Titanicu. Neostalo len pri obleku a účese, ale nasledovali operačné zákroky. Znášala to dobre a nenastali žiadne komplikácie.
Otec dopadol omnoho horšie. Svoju nekonečnú frustráciu a verejnú potupu nedokázal stráviť. Denne sa upokojoval alkoholom do tej miery, až sa mu to stalo osudným. Napriek maximálnej ústretovosti zamestnávateľa napokon inej cesty nebolo, musel zo zamestnania odísť. Zopakovalo sa to aj v nasledujúcej firme po necelom pol roku a ešte v niekoľkých ďalších. Napokon sa úplne vytratil z verejnosti a žil utiahnuto životom ťažkého alkoholika bez práce a rodiny. Nemal dostatok síl na zmenu, svoju dcéru videl ako úspešnú a príťažlivú ženu, s ktorou sa raz bude tešiť z vnúčat. Osud mu nedoprial a on realitu neprijal. Vybral si silného protivníka, alkohol nič nerieši a ešte nikto ho neporazil. Jemu je možné len ustúpiť, obísť ho a otočiť sa k problémom čelom. Nedokázal to, odišiel na večnosť predčasne.
Toľko príbehy, ktoré sa v minulých rokoch odohrali v širšom okolí a informácie poskytli ľudia, známi, ktorí k aktérom mali bližšie ako pisateľ. Nechám na čitateľa, aby si o tom urobil úsudok a zamyslel sa nad životnými osudmi ľudí s takýmto psychickým nastavením, s takto vrodenými dispozíciami. Kto im pomôže ak nie rodičia ? Zrejme nikto. Ale čo potom ak niečo zlyhá a ešte navyše právne sú postavení aj na okraj spoločnosti ?
Nie je to lobbing v prospech "INAKOSTI", je to len niečo na zamyslenie sa. Pisateľ nemá s takýmito osobami žiadne skúsenosti, čerpá len z verejných zdrojov. Ale aj oni tu žijú a ak platia dane...
