Nezažil som síce tie najhoršie časy, vojnu a povojnové obdobie s krutým finále naprávania charakterov v päťdesiatych rokoch. Ani v šesťdesiatych to nebolo celkom idylické. Mäso bolo len v nedeľu a určite by nebolo každú, keby na dvore nebehali sliepky, v chlieve nekvíkalo prasa a z krmelcov nehľadeli zvedavé zajace v očakávaní čerstvej púpavy. Dojem a svetlo na konci tunela kazila kolektivizácia a nepretržite bdelé súdružské oko nad zdravou výživou nastupujúcej generácie potencionálnych hrdinov socializmu.
Už sa nemusela mlieť fazuľa ako náhrada za neexistujúcu múku, občasné výpadky v zásobovaní sa preklenuli kukuričnou múkou. Nemuseli by sa, ľudia by si dopestovali a aj šomrali, ale jeden súdruh prehlasujúc sa za partizána v oblasti, nad ktorou nepreletel ani "povstalecký" vták, hrdo vyhlásil : "Kúpite si v obchode"! Dosť často sme si nekúpili a odvtedy ešte aj dnes cítim v zuboch drsnú kukuricu, zvlášť tú sovietsku, hybridnú. Fuj, bol to pocit žuvania suchého štrku. Klas mal údajne viac zrniečok, bola výnosnejšia, prehlasovali súdruhovia.
Hybridizáciou sa postupne z dediny takmer úplne vytlačila jedlá odroda.
Hoci sa potraviny museli striehnuť aby sa ušlo aj na nasledujúci deň, hladní sme neboli. Boli sme deti, ale naučili sme sa pomôcť si mnohorakými spôsobmi. Zima bola výnimkou, sneh všetko zakryl a najbližšou útechou bola komora s jablkami. Počas zimných sánkovačiek sme sa s vtákmi delili o hloch. Zato od jari do jesene bývali zlaté časy. Počnúc od momentu, keď vypučali prvé šťavelky a pažitka s cesnakovou príchuťou, narástol "slez nebadaný" ( po našom "farárov syr" pre plochý tvar plodov ), až po jesenné hody. V pahrebe sa piekli jablká a zemiaky, na palici jedlé jesenné huby. Dedo nikdy nezabudol pozháňať semienka bielej repy "okrúhlic" a keď sme ich pár objavili pri zbere kukurice, radosť nemala konca.
Až omnoho neskôr som pochopil, ako k nedostupným semienkam okrúhlic prišiel. V malom množstve sa vyskytovali v osive ľanu. ( "Mařenko, na družstvo dostali vápno" ). Zasial a následne ľan z kukurice vytrhal. Dedo bol "koumák" a skladník na družstve...
Ako deti sme nevnímali pozadie príkoria, temnotu doby a ešte menej ľudí, ktorí stáli za nepochopiteľnými obmedzeniami. Z dediny sme dovideli najďalej na okolité kopce a ľudia ktorí žili v uzatvorenej komunite, boli pre detskú hlavu stále tými, ktorých je na ceste nevyhnutné úctivo pozdraviť, neodvrávať nikomu a poslúchať.
Nevnímali sme úskalia doby, nanajvýš sme občas spozorneli na ustarostenosť a zvýšenú nervozitu dospelých, rodičov a starkých. Boli sme úplne vylúčení z rámca ich starostí, naše spočívali v škole, nariadených povinnostiach v domácnosti, poslušnosti bez odvrávania, na našom grunte a v dôkladnom strážení osobného majetku, ktorého najcennejšou časťou boli farebné hlinené guličky. Tí šťastnejší mali aj pár lesklých oceľových z guličkových ložísk, alebo dokonca farebné sklenené.
Keď som dosiahol dostatočnú telesnú hmotnosť a ja som ju mal dosť skoro, povýšili ma. Na jeseň som šliapal kapustu do suda. Povinnosti pri lúpaní kukurice ( z role sa brala čo najrýchlejšie v šupke pre októbrové dažde ) sa vidinou hviezdy večera, ktorého niesli na rukách do a zo suda, stali omnoho znesiteľnejšie. Zvlášť vtedy, ak sa našlo dostatok vhodných klasov, nie hybridy a varila sa kukurica s makom. Ak dospelý našiel klas s červenými zrnami, nepozorovane ho podsunul pod detské ruky. "Našiel si červenú kukuricu, vstávaj, môžeš ísť spať". Dopredu nás na toto pravidlo upozornili, ale nikdy to nemysleli vážne. Kto by odchádzal z kruhu susedov, z miesta kde nás akceptovali, z miesta neustálej srandy a rozprávania starých príhod.
Na pozadí tejto doby pritom stáli ľudia, ktorí nesiahali ani po päty životom otesaným pracovitým ľuďom. Ich schopnosti boli v plnom súlade s nadpisom článku, podtextom tejto doby a keby im to nikto neprezradil, sami na to neprídu. Od tých čias sa minuli tri generácie a zase rozhodujú takí istí. Odídu pamätníci a je po poučení, po skúsenostiach. Kurz je nastavený k nedostatku, z ktorého sa zase budú vyhrabávať celé generácie.
Naše detské hry a obdobie nedostatku sme si dokázali spestriť a spríjemniť jednoduchými vecami a nebolo žiadnou výnimkou, ak sme museli chytiť do ruky motyku a namiesto detských hier nás čakala záhumienka. Dokázali by to dnešné deti od mobilov a slúchadiel na ušiach ?
Občas sa na baby pozriem, ako sa pod dozorom starkej obracajú v kuchyni. Nehovorím, sú šikovné, ale potrebujú starkej organizáciu práce, riadenie, myslenie o tri kroky dopredu. Deti tejto doby sa nenarodili pre časy nedostatku.
Mám z toho zmiešané pocity...
Zdroj : nedeľné pečenie Vianočného pečiva v prvú Adventnú nedeľu
