Z rozprávania starej mamy som si zapamätal veľmi veľa životných príbehov z medzivojnového obdobia. Spomínali predovšetkým s jej bratom pri rodinných zabíjačkách. My, deti, v časoch pred a počas "normalizácie", sme s otvorenými ústami počúvali príbehy o ľuďoch z rodnej obce, veselšie aj smutnejšie.
Gemerským nárečím sa hovorilo aj v prihraničnej oblasti, v časoch, keď sa ešte Monarchia držala pri živote. Kto prežil vojnu, hovoril tak aj po vojne. Takto vznikla veta, ktorú vyslovilo jedno z ôsmych detí v predvianočnom období tej doby. To, čo sa za ňou skrýva, hádam nie je nutné rozoberať.
Dnes vyznieva veľmi komicky. Nie pre nárečie, ale pre jej obsah. Väčšina detí si nevie predstaviť, prečo by mali rodičom klásť takéto otázky. Pre ne je to hlboké tabu a zrejme sa nikdy nedozvedia prečo.
Na opačnej strane zase rastie počet detí, napriek inej dobe, ktoré zrejme budú rodičom klásť podobné otázky. Ak nie zhodné, tak aspoň podobné, v duchu nechápania situácie. A sú na tom horšie, ako deti z onej, pocisárskej doby, keď málokto niečo mal. Dnes aspoň polovica má problém úplne iného druhu, problém vybrať si to, čo je lepšie. Bije to do očí, priepasť sa medzi chudobnými a lepšie situovanými rozširuje.
Spomenul som si na staré časy, keď sme boli natešení zo zabíjačky. Ani my sme nechápali, prečo sa to dieťa pýtalo na ten deň, keď sa tak dobre najedia. Nežili sme v prepychu, ale hladní sme nikdy neboli. Kým človek, predovšetkým dieťa, hlad nezažije, pochopiť ho nedokáže. A ešte niečo bolo inakšie. Medzi ľuďmi bolo viac lásky a spolupatričnosti. Ak nič iné, tak si na to spomeňme a pokúsme sa na to nezabudnúť.
Všetkým dobrým ľuďom prajem požehnané pokojné Sviatky a v Novom roku veľa zdravia.
