Môj rodný "Gemer" mal kedysi veľmi významných pánov v rode Andrášiovcov. Boli nielen bohatí, ale aj vplyvní uhorskí šľachtici a dnes už možno žije len niekto zo vzdialenejšieho príbuzenstva. Na Gemeri sa traduje mnoho povestí práve v súvislosti s nimi, nakoľko bohatý a vplyvný rod bol vysoko vážený aj na najvyšších miestach Monarchie ( úcta cisárovnej Sisi k Gyulovi z filmu sú pravdivé ). Zároveň však boli k poddaným ľudskí a nikdy som od starších ľudí nepočul nepríjemné spomienky vo vzťahu k pospolitému ľudu.
Ľudská fantázia vytvorila príbehy a možno v kútiku duše chudoby zrodené legendy mali aj aký - taký reálny základ, ale časom sa premenili na číre povesti. Čas prestal hrať akúkoľvek úlohu v ľudovej tvorbe, nikto sa nezamýšľal nad tým, že sa dej reálne nemohol odohrať tak, ako je to prezentované. Ale ak je raz niečo ľúbivé a zaujímavé, prečo skúmať súvislosti ? Ľud nutne potreboval mať nejaký "vzor nepoddajnosti a rovnocennosti", niečo pozitívne v spomienkach pre povzbudenie duše, aby sa neuchyľoval výhradne k večným témam chudobného života.
Andrášiovci zveľadili Gemer. V južných oblastiach sa darilo viniču, tak ho pestovali vo veľkom. V okolí Rimavskej Soboty sú terasovité políčka ešte aj dnes rozoznateľné.
Jedna legenda hovorila, že kráľ Matej ( tu je práve tá časová disproporcia, Matej vládol v 15. storočí a vinice môžu mať pôvod minimálne o 100 a viac rokov neskôr, prvá zmienka o rode Andráši je zo 16. storočia, ale ľudia si to akosi spojili ) bol v mysliach ľudí spravodlivý a aby zistil, ako sa panstvo správa k sedliakom, chodil v prestrojení po krajine. Prišiel aj na Gemer v čase okopávania viniča. Vo viniciach medzi pracujúcimi sedliakmi sa dal do reči s pánmi, ktorí ich kontrolovali a súčasne popíjali. Vyzeral na mešťana, ponúkli aj jemu a on sa ich opýtal : "Nuž páni, kto si to víno viac zaslúži, vy, alebo tí pracujúci sedliaci ?" Odpoveď prišla ihneď : "Nuž akože, samozrejme že my, páni, kto by víno dával sedliakom ?"
Matej sa odmaskoval, ukázal kráľovský prsteň a pečať. Páni od prekvapenia skoro onemeli a čakal ich primeraný trest : "Nuž, ak si myslíte, že zásluha je len toho kto pôdu vlastní, ale na nej nepracuje, mýlite sa." A nariadil pánom vymeniť sedliakov a okopávať za trest dole kopcom pred sedliakmi. Tí sa smiali do popuku...a chudobou gniavený ľud sa aspoň na chvíľu odpútal od myšlienok na prázdne bruchá.
Iná legenda hovorí o grófovi Andrášim ( nevedno o ktorom z rodu ), ako sa rozhodol stavať kaštieľ. Zavolal si Róma, majstra na výrobu nepálených kvádrov z hliny. "Okamžite vfám dodám pán groph ", naparoval sa Róm. Dohodli si dodávky kvádrov na stavbu a gróf sa v snahe čo najskôr dostať k materiálu, obrátil prísne k Rómovi : " Vo dvore nič nemáš, ale ja potrebujem rýchlo stavať, kedy dodáš kvádre ?". Postarší róm, rozrušený od radosti z dobre uzatvoreného obchodu a vidiny peňazí odvetil obratom : " Nebojte sa pfán groph, tisic kvfadrof je hotovych, len ich spravit treba !"
Oslava vynaliezavosti Róma a jeho duchaprítomnosti. Táto legenda sa vždy objavila v spomienkach ľudí, ak sa niekto chválil s niečím dopredu, adekvátne k : "Nechváľ deň pred večerom". Od starej mamy som ju počul mnohokrát...
Na titulnej fotografii mauzóleum rodu v Krásnej Hôrke.
