Tento príbeh sa stal presne tak, ako je opísaný, približne pred 52 rokmi a bol som pri tom. Zámerne neobsahuje miesta a mená, nakoniec tie ani potrebné nie sú. Podstata sa skrýva v niečom inom.
Zlepšovateľské hnutie v časoch hlbokej totality nemalo konca kraja a neobišlo žiadnu oblasť života. Svoje si s ním zažila aj malá dedinka, zaručene nie jediná, v časoch maximálnej snahy o poľnohospodársku produkciu a potravinovú sebestačnosť. Okrem toho, že sa na príkaz ústredných orgánov rozširovala plocha pôdy na úkor čohokoľvek, odniesli si to aj záhrady s ovocnými stromami. Tí agilnejší z "okresu" si príkazy z hora vysvetlili po svojom. Skazu v záhradách ukončilo až ministerstvo na základe sťažností. Traktorom vytrhané stromy už nikdy nerodili a príslušný súdruh to ani veľmi nepocítil. Bol silný v kramflekoch...
Pôdu musel niekto obrábať a keďže ľudí nikdy nebolo, hľadali sa úsporné opatrenia. A našli sa aj na poliach v rámci jesenných prác, rozvozu maštaľného hnoja. Ako nebolo ľudí, nebolo ani dostatok strojov. S dvoma vlečkami na rovnomerné sypanie hnoja na stovkách hektárov sa zázraky urobiť nedali. Miestne družstvo viac nedostalo, ale zlepšovatelia ani tu nespali. Centrálne riadené činnosti priniesli aj do tejto malebnej obce pyrotechnika, na explozívne rozmetávanie kôp po poliach.
Na kopu, vysypanú z obyčajnej vlečky, sa hodili dve vrecia dusičnanu amónneho ( liadok amónny, dusíkaté hnojivo ), do nich sa zapichla rozbuška a páľ. Hnoj lietal do kruhu, okolie sa otriasalo celé dni. Zver sa z okolitých lesov na pár týždňov stratila a psy kňučali v najvzdialenejších kútoch dvorov a záhrad. Ak neutiekli a niektoré aj nadobro. To boli "len nepatrné negatíva", ktoré si na "okrese" nikto nevšímal. Oproti tomu sa cieľ, urýchlene rozmetať hnoj, plnil závratnou rýchlosťou. Sekundárne dopady a ekonomika procesu boli v tom momente nepodstatné a nakoniec, aj samotný liadok bol hnojivom. Aspoň si to mysleli, pretože pri explózii degradoval a " nenávratne zmizol". Koho zaujímali detaily, zvieratá a ľudia, hnojiť bolo potrebné, následne orať, siať, pestovať.
Inak sme to vnímali my, deti. Vzrušene sme sa zhromažďovali na protiľahlom kopci na opačnej strane doliny, nad dedinou. Teplá jeseň ponúkala príjemné chvíle povaľovania sa pri kríkoch na okraji horskej lúky, lemovanej lieskovcami, hlochom, drienkami a inými užitočnými drevinami. Na lúke rástli kríky černíc a v okolí osamelých statných dubov, prirodzeného tieňa a miesta na odpočinok pre stádo kráv, rástli na jeseň dubáky s čiernymi hlavami. Chodili sme tu často. Lieskové orechy boli cennou surovinou a pochúťkou, zavárané drienky sme mali radi a vďaka stádu kráv aj šampiňóny rástli v hojnom množstve. Jesenné dubáky ? Tie mali extra cenu. Zbieralo sa čokoľvek, čo dokázala domácnosť využiť a štedrá príroda ponúkla. Zrelý hloch bol počas zimných sánkovačiek pochúťkou. Mrazom nabral slad a často sme ho obhrýzali ako vrabce.
Jedným slovom, nič nevyšlo na zmar. Žili sme v akejsi harmónii s prírodou. Ona sa vedela za starostlivosť, alebo aspoň za tolerantný prístup a vzťah k jej nepísaným zákonom vždy odvďačiť. Niekedy sa správala nevypočítateľne, ale tých výnimiek bolo ako šafránu. V lete teplo, krátke letné búrky príjemne osviežili vzduch, daždivá jar a jeseň nás obuli do gumákov a zima zase snehom nešetrila. Nie raz sme z dvora vyvážali nočnú nádielku snehu aj celý deň. Všetko to malo akýsi poriadok, postupnosť a predvídateľnosť.
Z tohoto strategického miesta sa práca rozmetačov hnoja javila ako delostrelecké manévre. Explózie v sériách a následne sa kopy strácali pred očami. Chodieval s nami aj chlapec zo stredu dediny, veľmi nevýhodného miesta bydliska. Ani horný, ani dolný koniec, žil v dome na pomedzí. Dolní ho nechceli, tak sme si ho zobrali do horného konca. Netrpel práve najvýraznejšou komunikatívnosťou. Jeho utiahnutosť pramenila z domácich, nie najlepších pomerov, o čom vedela celá dedina. Maximálne sa prispôsoboval ostatným a my sme ho brali takého akým bol. Nie že by sme si z neho neuťahovali, ale po čase sa to vytratilo a zvykli sme si na neho v jeho prirodzenosti. Prehovoril možno raz za týždeň, aj to len z núdze. Pozdravom bol vždy akýsi neidentifikovateľný zvuk a keď zo seba vysúkal súvislú vetu, minimálne musela horieť stodola. Veta v takom prípade znela : "Horí !"
Keď sme raz zase, skôr by sa dalo povedať, že denne, pozorovali manévre, na slovo skúpy chalan zo seba vysúkal podstatne dlhšiu vetu : " Hnoj vybuchuje vtedy, keď dosiahne rýchlosť zvuku". Každý sme sa na neho pozreli v nemom úžase. Dovtedy nikdy takýto dlhý prejav z jeho úst neodznel. V prvom momente nikto nevenoval pozornosť významu jeho vedeckého vyjadrenia. Kde sa v ňom vôbec tak dlhá veta zobrala ? Až po prvotnom odznení prekvapenia sa začala "odborná diskusia". Zachvátil nás hotový ošiaľ a keby tušil budúci učiteľ fyziky o našej diskusii, máme v žiackych knižkách všetci jednotky ešte pred začiatkom vôbec prvej hodiny. Boli sme iba na prvom stupni ZŠ a fyzika nás ešte len čakala. Nič, ba dokonca ani kusé znalosti o pojme "rýchlosť zvuku", nás nezabrzdili v debate, ktorá do tohoto momentu zaručene nemala páru v našich detských predstavách. Všetci ani nevedeli, čo sa presne skrýva pod nehmatateľným pojmom "rýchlosť zvuku". V tom veku, bez znalostí nad rámec školy, bolo dosť ťažké si predstaviť nehmotné javy.
Tento utiahnutý chlapec si ako jediný všimol niečo, čo my ostatní nie. Že hnoj už dávno letí a zvuk sa objaví až následne, s oneskorením. V tom veku a s tými vedomosťami nebolo možné jav vysvetliť. O rýchlosti svetla sme sa dozvedeli omnoho neskôr, na hodinách fyziky. Nikto netušil, čo sa skrýva v hlave nášho tichého chalana. Súvislosti si vytvoril po svojom a dal niečo nevšedné do pľacu. Prvý a posledný krát.
Téma neostala na kopci. Ani nemohla, niečo tak neslýchané do toho momentu sa predsa nemôže len tak nechať na kopci. Snáď ani jediný sa nenašiel, kto by sa cestou domov už neskoro popoludní o tom nezmienil každému koho stretol. Ani ja som nebol výnimkou a po pravidelnom privítaní niekoľkými "poza uši" a výčitkou o preflákanom popoludní, som to na rodičov hneď rozbalil. Ostalo to bez komentu a namiesto odpovede mi strčili do ruky konvicu na mlieko. Denne sme brávali po večernom dojení mlieko "z domu". Koho som po ceste stretol o inom nehovoril. Medzi chlapcami sa už niesla téma s patričnými posmeškami o fyzikálnom jave a predovšetkým o tom, kto to vlastne povedal. Nikto z rovesníkov však nedokázal rozumne vysvetliť pravú podstatu javu a časom to zapadlo, rovnako ako sa skončilo obdobie jesenných prác.
V nasledujúcich rokoch sa občas stalo, že si niekto na to spomenul. Väčšinou po tom, ako sme sa dozvedeli, že náš parťák zase prepadol a opakuje ročník už na druhom stupni ZŠ. V dedine na prvom stupni sa neprepadávalo, nebolo to v ažurite s komunitným poriadkom a potom, prečo by si miestna učiteľka vyrábala možné problémy. Šiestu triedu opakoval dovtedy, kým sa neminuli takmer všetky pokusy na postup do vyššieho ročníka. Posledný pokus bol úspešný a povinnú školskú dochádzku ukončil v siedmej triede a nie sám. Poznal som aj tých ostatných, z iných dedín, z ktorých sa dochádzalo na druhý stupeň, končiacich v siedmej triede. Nikdy by sa nevyrovnali nášmu chalanovi už len preto, že ich slovník nikdy neobsahoval pojmy ako "rýchlosť zvuku". Nanajvýš rýchlosť bicykla.
