Cleaner, ako v súčasnosti nazývame členov upratovacích čát, predovšetkým vo veľkých priemyselných firmách. Takéto mal Zoltán pracovné zaradenie a mohol sa v prašnej prevádzke realizovať od vidím do nevidím. Do jeho hlavy nikto nevidel a keby aj, okrem sivej hmoty namiesto prepitého mozgu by tam nič iné nenašiel. Bolo vždy záhadou, ako prešiel občasnou rannou kontrolou na alkohol v dychu cez vstupnú bránu. Jeden zo skúsenejších členov bezpečnostnej služby mal na to nos. Pozoroval prichádzajúcich a málokedy sa pomýlil. "Oči sa mu zvláštne leskli", odpovedal na otázku, ako to zisťoval pohľadom. A pristavený zamestnanec väčšinou skutočne "nafúkal". Naposledy, nakoľko tolerancia na alkohol bola v tejto firme "nulová". Zoltán mal testy vždy negatívne.
Prekročením brány po pracovnej dobe sa karta so železnou pravidelnosťou obracala. Od jari do jesene si to s krátkou zastávkou v miestnej krčme namieril rovno do viníc. Jeho nie veľmi kvalitne ošetrované políčko a chatka po rodičoch mu poskytovala vytúžené útočisko a demižóny istotu pohody. Na vápencových pahorkoch nad dedinou boli rozsiahle vinice a niektorým odrodám sa tu mimoriadne darilo. Polovica dedinčanov sa tu realizovala denno denne, ak nie ošetrovaním viniča, tak inými potrebnými prácami. Počas víkendových večerov sa z pahorkov občas ozýval aj spev.
Jesenný víkend zase prišiel a Zoltán sa pustil do čistenia a pálenia zhromaždeného suchého porastu. Kalné oči a zhoršený úsudok, ku ktorému dopomohlo cuckanie z demižóna, spôsobili pohromu. Ohnisko založil blízko medze, kde bolo hojne suchého porastu a k tomu ešte v smere vetra. Striedavo kládol na oheň a cuckal, až sa v jednom momente neovládol a zdriemol si.
Zobudil ho krik a zavíjanie hasičskej sirény. Oheň sa v suchom poraste šíril veľmi rýchlo, vymkol sa kontrole ( veď kontrolór zalomil ako nemluvňa ) a začal ohrozovať aj vinice susedov. Privolaní miestni hasiči dotiahli dve cisterny. Terén nedovoľoval hasenie prúdom. Vedeli to všetci veľmi dobre, preto sa ľudia zbehli k cisternám s vedrami, lopatami a vôbec, kto čo mal po ruke. Na "reťaz" a podávanie si vedier ich bolo málo, vzdialenosti priveľké. Tak si každý načieral sám a bežal tam, kde to bolo najpotrebnejšie.
Keď sa Zoltán vrátil naspäť do reality, zapojil sa tiež. Niekoľkokrát sa otočil s vedrom od cisterny k požiarisku a zrazu zmizol. V tom zhone si nikto nevšimol, že už nebehá, až keď sa zásah blížil k úspešnému koncu, oheň ustupoval a dohášali len lokálne dymiace miesta. V tom momente sa už ozývalo aj volanie o pomoc, akoby z iného sveta. Zvuk prichádzal od jednej z cisterien v dutej tónine rovno aj s ozvenou Luciferovej samotky na spodku pekla.
Podišli k nej a v cisterne sa z posledných síl držal na nohách "hrdina dňa". Ako ubúdala hladina, ostatní ľudia prestali naberať z tejto cisterny a používali len druhú. Zoltán sa vplyvom adrenalínu a obsahu demižóna nedokázal správne zorientovať a silou mocou chcel nabrať vodu, odkiaľ pre nízku hladinu už možné nebolo. Navyše ani vzrastom nepatril medzi tých vyčnievajúcich. Dovtedy sa nakláňal, až tam spadol.
Ani vytiahnuť ho nebolo jednoduché, chytala ho panika a nespolupracoval. Čím viac sa hýbal, tým viac sa mu nohy šmýkali na oblom podklade a padal do vody. Po niekoľkých pokusoch hrozilo, že to nezvládne. Neostávalo nič iné, jeden z hasičov musel vliezť do cisterny, upokojiť ho a až potom ho mohli dostať na svetlo sveta. Triasol sa od strachu, od zimy, od hnevu a zo vzdialenosti, ktorá ho delila od jeho demižónov.
A ešte jedna vec ho začala kváriť v tom momente, hanba a ešte väčšia hanba. Na svoju osobu bol až precitlivelý, považoval sa za jedného z tých "lepších ľudí". Samozrejme, tou svojou krčmovo - demižónovou optikou veci videl po svojom. Ľudia sa po opadnutí napätia a radosti zo zachránených viníc ( nevznikli nikomu žiadne škody ) prestali mračiť a úprimne sa smiali "šoférovi ponorky", ako ho niekto veľmi trefne a nezištne nazval. Dedina mala novú zábavu, atrakciu a neostalo to len v katastri jednej obce.
Akoby ešte nestačilo "poníženia", prišla ďalšia rana. Miestne úrady museli konať. Občan založil požiar a ohrozil svoje okolie. A práve tento moment bol tým, ktorý Zoltána zožieral ešte aj nasledujúce týždne. A jediný, ktorý ho mrzel úprimne. Vzhľadom na jeho finančné možnosti, povesť miestneho chudáka s ťažšou schopnosťou orientovať sa vo veciach svetských a zhovievavosť starostu, mu uložili pokutu vo výške odpovedajúcej 33 .- €. Tridsať tri do vzduchu vyhodených eur ho žralo do nekonečna. Nevedel sa s tým zmieriť, prepočítal si to na "zastávky po pracovnej dobe" v krčme a zalieval ho studený pot. Toľko pív a poldecákov o ktoré nenávratne prišiel.
Po tomto sa akoby utiahol do seba a aj v práci sa začal opúšťať. Po necelom mesiaci padla kosa na kameň. Ako každé ráno, aj vtedy si sebavedomo cupital do práce. Nevybral ho pán z SBS s čuchom na alkohol, ale automatický turniket. Vyberal náhodne a pri ňom "pípol". Bol na rade a "nafúkal". Znamenalo to koniec kariéry "cleanera". Dlho o ňom nebolo počuť nič, až po pol roku sa situácia zmenila. Prišiel sám a v dôsledku nedostatku zamestnancov bol prijatý späť na pôvodné pracovisko, ale so zdvihnutým prstom. Slovo dodržal, bol kontrolovaný dosť často aj mimo poradia a vždy negatívne.
Predsa len bol niečo "viac" ako ostatní, pretože v prípade iného človeka, bývalého zamestnanca, ktorý by ašpiroval na zodpovednejšie pracovisko, spätné prijatie za rovnakých okolností bolo možné podľa firemných pravidiel po jednom roku. V jeho prípade nemal nikto námietky, ani samotní zamestnanci. S opakovaným prijatím, výnimkou, museli všetci súhlasiť. A súhlasili...
Niekoľko dní po nástupe do práce sa mu ešte ušlo pár poznámok a pripomenutí "šoféra ponorky". Postupne sa na to zabudlo a všetko sa vrátilo do starých koľají. Aj popoludňajšie "uvoľnenie" zostalo zachované. Podľa jeho slov končil s pitím večer o ôsmej a do rána spal. Do práce nikdy nemeškal a bez dôvodu zmenu nevynechal. Len tá každodenná opica...
PS : Skutočný príbeh z doby môjho pôsobenia v Maďarsku. Zoltán nebol Zoltánom, ale príbeh je pravdivý do posledného detailu, informácie pochádzajú od priamych aktérov požiaru na tzv. "Hroznovom vrchu". Dvakrát som ho prijímal do práce. Nie je to návod ako večer piť a ráno nenafúkať. Platilo to len v tomto konkrétnom prípade, za konkrétnych okolností.
