Denník "N" zverejnil rozhovor ruskej novinárky s bývalým špiónom KGB vo Francúzsku, Sergejom Žirnovom. Pokúšal som sa spracovať jeho skrátenú verziu do blogu, nakoľko nie každý má možnosť čítať články publikované v denníku "N". Mám za to, že články takéhoto charakteru by mali byť publikované v čo najširšom možnom diapazóne.
Konšpiračná scéna funguje na nepomerne rozľahlejšej platforme, predovšetkým na sociálnych sietiach, ako informovanie verejnosti z overených zdrojov. Je na škodu veci, že ani oficiálne inštitúcie neprinášajú dostatok informácií, preto sme viac - menej odkázaní na zdroje z komerčných médií. Nad tým sa zrejme budeme zbytočne zamýšľať, nakoľko dezinformačná scéna dostáva vo verejnom priestore priveľa času a priestoru na šírenie nezmyselných dezinformácií, tým možnosť na ovplyvňovanie labilnejšej časti verejnosti.
Informácie obsiahnuté v článku sú veľmi dôležité pre pochopenie podstaty špinavej dobyvačnej vojny, vedenej na Ukrajine ruským cárskym impériom na hlinených nohách. Nakoniec som zavrhol myšlienku na skrátenú verziu a článok, rozhovor ruskej novinárky Jekateriny Kanakovej uvádzam v plnom znení.
Je to dlhé čítanie, ale koho zaujímajú informácie profesionálneho špióna, pochopenie moci KGB v Sovietskom zväze, ako sa vyprofiloval a dostal na piedestál cár Putin, čo sa deje v Kremli a jeho okolí a čo sa dá očakávať, nezaváha a prečíta si rozhovor. Priznám sa, ja som sa k nemu vrátil viackrát. Prikladám aj link na článok v originálnom znení s obrázkami. Keby nefungovalo prepojenie, plné znenie je nižšie. Na titulnom obrázku je titulný obrázok z tohoto článku. Príjemné čítanie.
Začiatok rozhovoru :
Sergej Žirnov vyštudoval prestížnu sovietsku školu, bol dôstojníkom KGB a nelegálnym rozviedčikom vo Francúzsku. V tejto krajine žije aj dnes, už ako politický utečenec.
Odborník na ruské spravodajské služby aj medzinárodnú politiku vo veľkom rozhovore spomína na svoj nástup k rozviedke aj na to, ako ho v sídle KGB vypočúval Vladimir Putin, ktorý si poňho prišiel na čiernej volge. Vysvetľuje, aký má súčasný ruský vládca charakter, prečo rozpútal vojnu na Ukrajine aj to, ako najskôr skončí.
V rozhovore sa ho pýtame:
za akých okolností sa prvýkrát stretol s Vladimirom Putinom;
prečo Putin nenávidí Ukrajinu a prečo rozpútal vojnu;
či Putin verí nezmyslom, ktoré hovorí, a či skončí pred súdom v Haagu;
akú úlohu v Rusku zohrávajú Jevgenij Prigožin a Ramzan Kadyrov.
Vo svojom životopise uvádzate, že ste boli ilegálnym špiónom. Aký je rozdiel medzi ilegálnym špiónom a „legálnym“ špiónom?
Na úvod upresním, že slovo „špión“ má negatívny významový odtieň, pretože je to obvykle niekto z opačného tábora, je to nepriateľ. My sme rozviedčici. Je to celkom vtipné, pretože my robíme úplne to isté. Na Západe slovo „spy“ nemá taký negatívny význam, ako je to v Rusku.
Spravodajskí dôstojníci alebo špióni majú niekoľko oblastí činnosti, z ktorých možno rozlíšiť dve najdôležitejšie: legálnu a nelegálnu rozviedku. To legálne a nelegálne neznamená, že by jedna bola zákonná a druhá protizákonná. Akákoľvek rozviedka a špionáž je nezákonná. Vo všetkých krajinách ide o trestnú činnosť, za ktorú sú veľmi prísne tresty, často aj trest smrti.
Jediný rozdiel je v tom, že legálna rozviedka sa robí pod krytím – čiže pod strechou, ako sa u nás hovorí – oficiálnych inštitúcií vlastnej krajiny. V ZSSR to boli veľvyslanectvo, konzuláty, všetky sovietske inštitúcie v zahraničí. Len veľvyslanectvo a konzuláty však disponovali diplomatickou imunitou. Práve táto legálna časť tvorila 98 až 99 percent celej rozviedky.
A potom je tu ešte malá časť, ktorej sa hovorí nelegálna rozviedka. To je veľmi drahá, veľmi špecifická forma spravodajskej činnosti, pretože nepôsobíte ako sovietsky občan, ale ako cudzinec. Drahá je preto, že musíte pripraviť človeka, ktorý je schopný sa vydávať za cudzincov, musí ovládať cudzí jazyk ako domáci alebo takmer ako on, musia sa mu pripraviť iné doklady, pretože treba vytvoriť legendu, urobiť z neho inú osobu.
Na čo vôbec treba nelegálnu rozviedku? Legálna nestačí?
Pretože ilegálnych špiónov je veľmi ťažké odhaliť. Ľudia z legálnej rozviedky pracovali v sovietskych inštitúciách, a tak kontrarozviedky daných krajín vedeli, kde ich hľadať. Každá ambasáda je obklopená kamerami, pohybujú sa okolo nej rôzni kontrarozviedčici alebo polícia.
Legálnych rozviedčikov je pomerne ľahké odhaliť, pretože ich práca sa od práce ostatných zamestnancov týchto inštitúcií odlišuje. V sovietskych časoch sedel diplomat na veľvyslanectve a mimo sovietskeho územia – veľvyslanectvo bolo územím Sovietskeho zväzu – mohol ísť iba za prácou, a to na základe povolenia.
Spravodajskí dôstojníci cestovali oveľa častejšie, pretože mali ešte druhú prácu – špionáž. Museli sa stretávať s cudzincami, so zdrojmi informácií, snažiť sa niekoho naverbovať, takže sa pohybovali voľnejšie, čo bolo vidieť. Tento rozdiel pretrval až do súčasnosti, aj keď dnes sa nelegálni odhaľujú ľahšie ako predtým.
Prečo?
Svet sa totiž prepojil, existuje internet, inteligentné telefóny. Dá sa jednoduchšie overiť, čo o sebe človek hovorí. V časoch, keď ešte neexistovali žiadne doklady, človek jednoducho niekam prišiel a povedal, že sa volá tak a tak, tak sa to aj bralo a možno sa to tak aj zaevidovalo.
Jedinou formou registrácie boli cirkevné knihy, kam sa zapisoval záznam o narodení a o úmrtí. Sovietska nelegálna rozviedka využívala to, že v mnohých západných krajinách boli tieto knihy oddelené, existovala samostatná kniha narodenia a samostatná kniha úmrtí.
Naša nelegálna rozviedka tak chodila na cintoríny, hľadala hroby, kde sú pochované bábätká alebo veľmi malé deti, ich priezvisko si zapísala a náboženskej obci poslala žiadosť o rodný list. Obec ho poslala a na jeho základe sa na úradoch žiadalo o pas a ďalšie doklady, čím sa vytváral základ pre nelegálneho špióna. Teraz sa všetko zlúčilo do jedinej databázy a niečo také už nie je možné.
Ako ste sa dostali do KGB vy?
Budete sa smiať, ale môj prvý zážitok spojený s KGB sa datuje do čias môjho dospievania. V dvanástich rokoch som vyhral školskú olympiádu v angličtine a potom som v tomto jazyku vyhral okresnú olympiádu v Zelenograde.
Nevedel som, že všetci laureáti týchto olympiád v celom Sovietskom zväze sa zaraďujú do databázy KGB ako ľudia s dobrou znalosťou cudzích jazykov, a je teda o nich záujem. KGB sa touto databázou zaoberala, čo som sa dozvedel až neskôr.
K druhému stretnutiu došlo v roku 1973, keď som videl Stierlitza (Max Otto von Stierlitz, tajný agent KGB, hlavná postava v sovietskom seriáli Sedemnásť zastavení jari – pozn. red.). Chcel som byť, samozrejme, ako on, a tak som išiel do krúžku radistov v Paláci pionierov, aby som sa naučil Morseovu abecedu a ovládať rádiové vlny.
Netušil som, že rádiotelegrafické krúžky boli koordinované s miestnymi orgánmi KGB, pretože keď ste mali krátkovlnný vysielač, mohli ste čokoľvek vysielať na druhú stranu zemegule. KGB v Sovietskom zväze tieto aktivity starostlivo sledovala.
V roku 1978 som sa dostal do MGIMO (štátna univerzita v Moskve zriadená ruským ministerstvom zahraničných vecí – pozn. red.) a vybrali mi štúdium francúzštiny. Spočiatku ma to síce štvalo, ale potom ma to nadchlo, všetko šlo dobre a v roku 1979 sme sa začali pripravovať na olympiádu.
V decembri 1979 však Sovietsky zväz zaútočil na Afganistan a olympiádu v Moskve v roku 1980 bojkotovali Američania… USA ani Kanada nedorazili, polovica sveta na ňu nedorazila. Tí, ktorí prišli, defilovali pod bielymi vlajkami olympijského výboru, situácia bola napätá. Dúfal som, že počas olympiády budem môcť prvýkrát pracovať ako sprievodca-tlmočník s cudzincami. Nestalo sa tak, zaradili ma na pomocnú službu 09.
Čo to bolo?
Na Kalininskej triede v centre Moskvy oproti reštaurácii Praha bola sklenená budova s medzinárodným telegrafným telefónom, informačná služba 09 bola hore. Vyčlenili nám samostatné miesto, mali sme priame telefóny a tieto čísla boli uvedené v olympijských zoznamoch.
My sme tam sedeli a nikto nám nevolal, nikto to nepotreboval, všetky delegácie mali svojich tlmočníkov a my sme sa nudili. Moskva bola v tom čase uzavretá, neboli tam ľudia a všetky obchody boli plné tovaru, na ktorý aj obyvatelia dávno zabudli. Žili sme v komunizme, ale umierali sme od ničnerobenia. A zrazu mi počas služby volá nejaký človek. Francúz.
Na informačnú linku sa obvykle volá, keď niekto chce zistiť telefónne číslo, a rozhovor trvá 20-30 sekúnd, prípadne, pokiaľ ide o upresnenie, minútu. S Francúzom sme prehodili pár slov a on hovorí: „Prepáčte, ale ako je možné, že Francúz pracuje v olympijskej informačnej službe Sovietov?“
Pochopiteľne som sa usmial, bol som obyčajný študent, mal som 19 rokov, môj prvý kontakt so skutočným Francúzom bol po dvoch rokoch štúdia francúzštiny. Bol to veľký kompliment, že si ma pomýlil s Francúzom. Odpovedal som, že nie som Francúz, ale študent, a začali sme sa rozprávať. Bol som prvý sovietsky človek, ktorý zrozumiteľne a súvisle hovoril po francúzsky, a on bol pre mňa prvý Francúz.
Čo pre vás tento rozhovor s Francúzom znamenal, aj vzhľadom na to, že kontakt s cudzincami bol v Sovietskom zväze riskantný?
V Sovietskom zväze sme sa učili cudzie jazyky ako mŕtve jazyky, teda pre nás nebol žiadny rozdiel medzi francúzštinou a latinčinou. Ľudia, ktorí hovorili po latinsky, sa nikdy nestretli s inými ľuďmi, ktorí by hovorili po latinsky, s výnimkou lekárnikov a právnikov. Pre nás to bolo rovnaké.
V ZSSR sme sa učili živé cudzie jazyky, ale mali sme zakázaný kontakt – žijem v uzavretom meste Zelenograd, študujem na uzavretej univerzite MGIMO. Pre mňa ten telefonát s Francúzom bol to isté, ako keby veriacemu človeku zavolal Ježiš Kristus. A mne zavolal Francúz. Nemohol som sa odtrhnúť, a on volal len tak zo zvedavosti, nemal žiadnu otázku.
Náš rozhovor sa rozbehol podobne ako rozhovor s vami, čas sa pre nás zastavil, preniesli sme sa niekam na planétu Mars. Ten stav sa nedá opísať slovami, zvlášť pre mladú generáciu, ktorá sa pohybuje na internete a môže komunikovať s Číňanmi, Japoncami, Kanaďanmi, Američanmi, s kýmkoľvek, napríklad aj s diablom.
Rozprávali sme sa dve hodiny. Nakoniec nás to oboch vyčerpalo a on hovorí: „Prečo si telefonujeme? Stretnime sa v meste na káve.“ Lenže to sme mali zakázané a ja som vo svojom vnútri ronil slzy a vymýšľal si milión výhovoriek, prečo sa s ním nestretnúť. A on: „Môžem ti dať adresu, keď budeš v Paríži, zastav sa.“ Zapísal som si adresu a zasmial sa, pretože som si pomyslel: „Hej, hej, jasné, samozrejme, že budem v Paríži…“
Zavesili sme telefón a ja som sa vrátil do reality. Okolo mňa bol zástup ľudí s vyvalenými očami, pretože nikto ničomu nerozumel. Takže na oficiálnej linke prebiehal dvojhodinový rozhovor s nejakým cudzincom, hoci som mal za dvadsať sekúnd poskytnúť telefónne číslo a rozlúčiť sa.
Zavolali si ma do kancelárie nadriadených, ľudia začali pobehovať a niekto zavolal KGB, pretože došlo k mimoriadnej udalosti – rozhovor s cudzincom. A oni nerozumeli, o čom sa bavíme. Moja nadriadená zohnala môjho známeho, ktorý vedel po francúzsky, aby náš rozhovor prekladal. Ale on to nestíhal, pretože simultánny preklad počas dvoch hodín je ťažký, on navyše nepočul odpovede, počul len to, čo som hovoril ja.
A tak zavolali KGB, prišiel nejaký človek a pozvali ma do kancelárie mojej šéfky. Ten chlapík mi ukázal svoje doklady a na nich bolo napísané „kapitán Vladimir Vladimirovič Putin“. Posadil ma do čiernej volgy a odviezol na Lubianku (veliteľstvo niekdajšej KGB – pozn. red.).
Dobre som počula, že pre vás prišiel v čiernej volge Vladimir Putin?
Áno, prišiel po mňa v čiernej volge kapitán Vladimir Putin. Vtedy som nevedel, že slúži v Leningrade a že do Moskvy previezli ako posilu polovicu operatívneho štábu orgánov KGB. Vtedy Putin nebol v žiadnej spravodajskej službe a to, čo tvrdí, že bol rozviedčikom, je lož. Slúžil v 5. správe a mal leningradské vzdelanie. Takže keď ho povolali do Moskvy, posadili ho do centrálnej budovy a tam bol vypočúvajúcim. Nachádzala sa tam recepcia KGB, kde sedeli príslušníci, ktorí vybavovali prvotné podania a otázky občanov.
Čo sa tam dialo?
Zaviedli ma do kancelárie – do prijímacej miestnosti KGB na Kuzneckom moste. A ten drobný človiečik ma začal vypočúvať. Vypočúval ma dve hodiny, pýtal sa ma, aké tajomstvá som prezradil, a ja som nechápal, o čo ide, pretože som bol v oficiálnej službe, povedali nám, že sa musíme stretávať s hosťami, a keď budeme hovoriť s cudzincami, musíme im ukázať Sovietsky zväz z najlepšej stránky. A zrazu mi tento hňup začal tvrdiť, že som špión, disident, že som zradil svoju vlasť a že som dve hodiny nejakému Francúzovi hovoril o tajomstvách.
Potom sa ma Putin spýtal, kde bývam. Povedal som, že v Zelenograde, a on na to: „Uzavreté mesto, elektronika, aké tajomstvá zo Zelenogradu si mu prezradil? Zaujímal sa o podniky?“ Vlastne úplné hlúposti, a tak mu hovorím: „O čom to hovoríš, človeče? Rozprával som mu o Sovietskom zväze, o živote u nás, o olympiáde. Veď všade vidíte ten bojkot, a tu sa človek zaujíma.“
Samozrejme, že bolo nepríjemné ocitnúť sa v budove na Lubianke, ale nezľakol som sa ho, pretože som bol predsa študent MGIMO. Ľudia, ktorí nežili v ére Sovietskeho zväzu, nevedia, čo znamenalo byť študentom MGIMO. To bolo, ako že v raji je Boh a anjeli a študenti MGIMO boli pomocníkmi anjelov. Boli sme zlatá brežnevovská mládež, vnuk Leonida Brežneva, generálneho tajomníka ústredného výboru strany, môj kamarát Andriuša Brežnev študoval so mnou v ročníku. A tu sa mi nejaký mamľas v šedom obleku snažil prišiť antisovietske nezmysly.
Vedel Putin, že ste študentom MGIMO, keď vás vypočúval?
Vedel, ale bolo mu to jedno, pretože pracoval v KGB a veril, že sú to diablovi služobníci a že diablovi služobníci môžu všetko. Boli to králi reálneho života, aj keď tajní. Pracoval tam už päť rokov, vedel, ako slovo KGB pôsobí na ľudí, že ich môžu zatknúť, niekam odviezť, zavrieť do väzenia, začať vyšetrovať. To všetko veľmi dobre vedel, mal moc a opájal sa ňou. Bolo na ňom vidno, že sa vyžíva v tom, že ma môže vypočúvať a že ho nemôžem rovno niekam poslať.
A zrazu všetko dostalo rýchly spád, pretože v istej fáze mi začal liezť na nervy a povedal som mu: „Prečo na mňa vôbec tlačíte? Som sovietsky občan, sovietsky študent, žijem v Moskve, študujem na ideologickej univerzite. Pripravujú nás na prácu na ideologickom fronte, takže smieme robiť to, čo iným ľuďom nie je dovolené. Tak prečo na mňa toľko tlačíte?“
Správal sa veľmi hrubo, najskôr mi začal tykať. Povedal som mu, aby mi vykal, a potom mu hovorím: „Čo to má byť? Stalinský gulag? Pripomínate mi vyšetrovateľa Chvata (z knihy Súostrovie Gulag – pozn. red.).“ Súostrovie Gulag bola zakázaná protisovietska kniha. Bolo zakázané ju vlastniť, a ak ste ju mali, znamenalo to päť rokov väzenia.
Putinove oči sa rozžiarili, zaujímal sa, kto je Chvat. Odpovedám mu, že zo Súostrovia Gulag, a jemu došlo, že som tú knihu čítal. Oči sa mu rozžiarili ešte viac, uvedomil si, že to je ono, prípad je hotový, už je to na päť rokov vo väzení – študent MGIMO, ktorý sa baví s cudzincami a číta zakázanú literatúru. Je to tu. Hviezdičky na náramenníkoch, prevelenie do Moskvy.
Potom sa premohol a pýta sa: „Kto vám to dal prečítať? Kde ste tú knihu vzali?“ Odpovedal som, že mi ju dal prečítať priateľ, spýtal sa na jeho meno, a ja som povedal, že mi ju dal Andrej Brežnev. Zarazil sa a pýta sa: „Aký Brežnev?“ Odpovedám: „Vnuk generálneho tajomníka.“ A bolo to. So všetkým prestal, pretože sa stalo niečo, o čom som vtedy nevedel.
Existujú totiž pokyny pre KGB: keď sa v akomkoľvek vyšetrovaní objaví meno člena ústredného výboru, politbyra a podobne, prípad sa okamžite uzatvára, informuje sa aparát ÚV KSSZ a tým sa to končí. Nesmie sa to ďalej vyšetrovať. Týmto spôsobom sa mu všetko pokazilo a domnievam sa, že sa navyše dostal do problému. Chápete, že sa takýto výsluch nedal utajiť.
Viem, že ste boli na 48 hodín najhľadanejším mužom v Sovietskom zväze. Čo k tomu viedlo?
O štyri mesiace neskôr sa mi prihodila ďalšia vec. Počúval som francúzske rádio, nemal som čo robiť a tam práve bol filologický kvíz. Bolo treba vylúštiť nejaké tajné slovo, taká skoro špionážna hra, a mne sa to podarilo. Mal som z toho obrovskú radosť, podobnú ako pri rozhovore s Francúzom. A tak som ja, ktorý som žil v uzavretom meste a študoval na uzavretej univerzite, poslal do Paríža telegram s odpoveďou na tento kvíz.
O polnoci som prišiel na telegrafný úrad, ktorý bol otvorený nonstop. Tam mi museli povedať, aby som počkal, pretože sa im pokazil stroj, a šli volať na KGB. Telegram odo mňa prevzali, poslali, a keď som odišiel, zavolali KGB. Na telegrafný úrad prišli s majákmi a začali vypočúvať zamestnancov.
Andropov mi potom osobne povedal: „Viete, mladý muž, vy si to neuvedomujete. Zo Zelenogradu do krajiny NATO odchádza telegram s jediným slovom. Nie je jasné, čo to je. Šifra alebo nie? Ste špeh alebo nie? Ak ním ste, prečo bol poslaný otvorený telegram? Na 48 hodín ste boli najhľadanejším mužom v Sovietskom zväze, boli ste zaradený na celozväzový zoznam hľadaných osôb, pracovala na tom celá moskovská kancelária, ústredná kancelária KGB, na nohách boli všetci agenti.“
Našli ma pomerne rýchlo a uvedomili si, že sa s tým musí prestať, že ten chlapec evidentne túži po rozviedke, a ponúkli mi prácu v nelegálnej rozviedke. Tak som sa dostal do KGB.
Stretli ste sa ešte po spomínanom výsluchu s Putinom?
Stretol. O štyri roky neskôr sme sa videli na päť minút. V roku 1984 sme nastúpili do Inštitútu Červeného práporu, ústavu, ktorý pripravuje pracovníkov spravodajských služieb. Každý sme sa však dostali na inú fakultu. On už mal za sebou deväť rokov v KGB, bol majorom, starším operačným dôstojníkom. Ja som bol rok po MGIMO poručíkom. Rok som pracoval na ministerstve vnútra. Zhromaždili nás 29. augusta 1984 na veľkom parkovisku pri štadióne Lužniki.
Potom nás naložili do rôznych autobusov a odviezli k objektom. On išiel do Balašichy, ja do Čelobiťjeva. Ale v tom dave sme jeden druhého spoznali. A mne urobilo veľkú radosť, že som si s ním mohol znovu vybaviť účty, takže som mu s uštipačným úsmevom povedal: „Vidíte, kapitán Pukin, teraz sa stretávame na rovnakej strane barikády.“ Tváril som sa, že som si nezapamätal jeho priezvisko, a on na to: „Nie Pukin, ale Putin, a nie kapitán, ale major.“
Išlo o trúfalý výsmech, pretože som mal vtedy 23 rokov, on 32, delilo nás 9 rokov, ale ja som bol mladý a nechápal to. A on rozumel tomu, že sa na tomto námestí ocitol o deväť rokov neskôr ako ja. Chápal, že ja sa môžem stať plukovníkom, generálom, rezidentom, ale on nikdy, pretože pre neho už bolo príliš neskoro na vstup do rozviedky. Pre neho to bolo veľmi nepríjemné.
Som si istá, že kypel závisťou…
Samozrejme. MGIMO bol hlavný inštitút, kde spravodajská služba získavala svojich pracovníkov. Zhruba tretinu zahraničnej rozviedky tvoria absolventi MGIMO. A keď som sa ocitol na tom parkovisku, mal som tam partiu kamarátov, boli tam ľudia z mojej skupiny, z tej paralelnej, zo susednej fakulty. My sme si pripadali ako doma, družne sme sa bavili, zatiaľ čo on tam stál sám, úbohý a nešťastný v šedom obleku. A on to videl a vnímal, že my sme králi.
Prečo sa teda nakoniec nestal spravodajcom?
Študoval iba jeden rok, pretože už bol operatívcom. Na to, aby sa mohol stať spravodajským dôstojníkom, potreboval len trochu viac výcviku. On sám o tom, ako to bolo, rozprával, to nie sú moje špekulácie. Môžete si prečítať knihu Rozhovory s Putinom.
Uviedol, že sa na jar 1985 vrátil z dovolenky z Leningradu, kde mal manželku Ľudmilu, ktorá čakala ich prvé dieťa. Ale z nejakého dôvodu sa nešiel prechádzať s ňou, ale s Rolduginom (Sergej Pavlovič Roldugin je ruský miliardár s nejasným pôvodom majetku, dlhoročný priateľ Putina a krstný otec jeho staršej dcéry – pozn. red.). Tam si ich začali doberať nejakí hajzlíci, a on, namiesto toho, aby z tej konfrontácie potichu a pokojne odišiel, sa ako bývalý džudista, sambista, čakista a budúci rozviedčik začal biť.
Mimochodom, tomuto sambistovi-džudistovi zlomili ruku a všetko to skončilo na polícii, kde spísali protokol a potom sa prípad dostal do Moskvy. A v Moskve mu povedali, že keď je špión a niekto ho uráža, nesmie na to reagovať, musí mať špiónske sebaovládanie. Predstavte si, že idete na operáciu do Washingtonu alebo inam, pošlú na vás tamojších grázlov, tí vás začnú urážať, vy sa pobijete, celá operácia ide do kelu, skončí to na policajnej stanici a vás z krajiny vyhostia. A keď už sa do bitky zapletieš, uisti sa, že ťa neodvedú na políciu, aby nezistili, kto si.
Putinovi oznámili, že je podľa všetkého nevyrovnaný človek, ktorý môže pod vplyvom emócií urobiť zlé rozhodnutia, nebezpečné ako pre neho, tak aj pre rozviedku. Pretože ak sa niečo také stane niekde v Zürichu, už nie si dobrým spravodajským dôstojníkom. Môžeš zmariť operáciu s cenným agentom, nemusíš získať informácie a kto potrebuje takého spravodajského dôstojníka?
Vladimir Vladimirovič si zbalil kufre, vzal si diplom o absolvovaní štúdia v Inštitúte Červeného práporu a vrátil sa do rodného Leningradu, odkiaľ prišiel. A to bolo všetko, do Jaseneva (centrála Služby vonkajšej rozviedky – pozn. red.) ho nevzali, ani na žiadne nemecky hovoriace pracovisko.
Celkovo však bola jeho kariéra ukážková, pretože keď v roku 1984 prišiel študovať, bol už majorom a starším operatívcom, dokonca ho vymenovali za vedúceho školiaceho oddelenia. Mal administratívnu zodpovednosť, čo znamenalo, že mal dobrú povesť, ale ďalej to nedotiahol. To znamená, že sa vydal opačným smerom.
V súčasnosti je v podcastoch a na Netflixe populárny žáner, že sa analyzujú životopisy maniakov, aby sa pochopilo, prečo začali zabíjať. Čo sa podľa vás prihodilo v Putinovom detstve a v mladosti, že rozpútal vojnu?
Správne ste povedali, že ide o maniaka. Viete, môj výsluch odhalil to hlavné – je to malý zakomplexovaný človek, ktorý má veľmi rád moc a opája sa ňou. Bolo vidieť, že ho baví použiť moc voči mne, študentovi MGIMO, ktorého bytostne nenávidel. Bolo jasné, že išlo o úplne iný svet. Ja som mal svet sovietskej zlatej mládeže a elity, on bol tiež elita, ale robotnícko-roľnícka. Z jeho strany to bol triedny boj. Hoci nie som žiadny aristokrat, MGIMO je aristokraciou.
V jeho knihe sú aj ďalšie zaujímavé udalosti, keď opisuje, že v šestnástich rokoch, keď si tiež pozrel Stierlitza, dorazil na leningradské veliteľstvo KGB a povedal: „Chcem pre vás pracovať.“ Teda chlapec, ktorý ešte nedokončil školu, ide a iniciatívne ponúka svoje služby tajnej organizácii KGB. To o človeku veľa vypovedá. Povedal, že mu na to odpovedali, že musí najskôr dokončiť školu, následne absolvovať vysokú školu a až potom prísť.
KGB takých ľudí v skutočnosti nemala v láske, pretože pokiaľ človek ide do KGB z vlastnej iniciatívy, znamená to, že je v ňom niečo nenormálne. KGB totiž väčšinou radšej brala normálnych ľudí, ktorí nechceli pracovať v tajných útvaroch, vyhrabávať špinavú bielizeň, niekoho špehovať. Tým oznamovala, že to strana potrebuje, tak nech to urobia ako stranícku úlohu. V takom prípade vedeli, že to ten človek bude robiť proti svojej vôli, ale tak, ako treba.
Predstavte si, že ste kolumbijský narkobarón, vyrábate a predávate kokaín, a príde za vami feťák a povie: „Milujem kokaín, a tak by som pre vás chcel pracovať.“ Zamestnali by ste ho? Narkomana? Tam, kde sa produkuje kokaín?
Nie, ďakujem.
Obvykle berú ľudí, ktorí neznášajú drogy, pretože potom bude istota, že nebudú kradnúť, ale budú robiť len to, čo sa od nich chce. Rovnako je to v oblasti spravodajských služieb. Človek, ktorý ide sám ponúknuť svoje služby KGB, je feťák, ktorý prišiel do drogového kartelu. Vôbec ho nemali prijať. Existovala databáza, kde mal byť evidovaný ako osoba, ktorá má z morálno-psychologických dôvodov zakázané pracovať pre KGB. Človek, s ktorým sa tam stretol, nesplnil svoju služobnú povinnosť, nezaevidoval ho.
Ako je teda možné, že ho prijali?
Mám podozrenie, že sa tam stalo niečo iné. Ako násťročný nemohol byť naverbovaný, no nevylučujem, že v snahe dokázať, že je správny zlý chlapec, prišiel napríklad aj niekoho udať. Putin totiž rozprával, že ich učiteľ dejepisu bol disident, že s ním čítali zakázané historické knihy. Tvrdil, že sa mu to veľmi nepáčilo.
Nevylučujem, že prišiel donášať na niekoho zo školy: na učiteľa dejepisu, ktorý bol disident, na svojich kamarátov, ktorí tiež čítali zakázanú literatúru. A človek, ktorý sa s ním stretol, mohol využiť jeho ponuku služieb, a potom už by bolo pochopiteľné, ako sa Putin, ktorý sa zle učil, zrazu dostal na protekčnú právnickú fakultu Leningradskej univerzity na katedre medzinárodného práva, na ktorú dohliadala KGB. A bolo jasné, že s KGB spolupracuje.
Ďalej vidíme, ako ho charakterizovali jeho kamaráti, jeho učitelia. Bolo vidno, že vyrastal na okraji, chlapec s komplikovaným detstvom. Aj v oficiálnej knihe sa komplikované detstvo spomína. Bolo jasné, že je to taká malá krysa, ktorá vyrástla v zapadnutých uličkách polozločineckého, pologangsterského Leningradu, a keď prežil, znamená to, že je to jednoducho veľmi prefíkaná malá krysa.
A keď taká prefíkaná malá krysa dostane možnosť pracovať pre KGB, je to po prvé utajenie, po druhé moc, obrovská moc. A v prípade človeka s takým psychotypom a charakterovými vlastnosťami, ako má Putin, je to ako pustiť vlka do košiara s ovcami.
A potom sú tu jeho komplexy. Komplex menejcennosti, nízky vzrast, zjavné problémy so ženami, nerád hovorí na verejnosti. Je toho veľa. Všetky svoje pocity skrýva, ale keď sa dostanú na povrch, je to buď bitka, alebo ako v prípade jeho kamaráta, ktorý ho priviedol do oddielu sambo – ten zomrel na žinenke, zlomili mu chrbticu a Putin vraj ležal na zemi a vyl ako ranené zviera. Takže príslovie „tichá voda brehy myje“ sa k Putinovi presne hodí.
Prečo Putin nenávidí Ukrajinu?
Najprv musíte pochopiť, že Putin sa dostal k moci náhle, nebojoval o ňu, nie je to politik, nie je Hitler. Hitler 12 rokov vedome mieril k moci, bojoval o ňu, rozvíjal svoje teórie a ideológiu, vyhral v politickom boji, stal sa najprv kancelárom, potom diktátorom. U Putina nič z toho neplatilo, nikde nebol zvolený, bola to osudová záležitosť. S Ukrajinou má vlastné účty. V roku 2004 osobne prišiel na Ukrajinu a povedal: „Voľte Janukovyča.“ Išlo o miešanie sa do vnútorných záležitostí cudzej krajiny.
Janukovyč sfalšoval voľby, ukrajinskému ľudu sa to nepáčilo, nasledoval Majdan, ktorý žiadal revíziu výsledkov volieb, prebehlo tretie kolo, v ktorom zvíťazil Viktor Juščenko. Ten sa orientoval na Západ, na Európu, nie na Rusko a Putina. Viktora Juščenka sa pokúsili otráviť, nepodarilo sa to, nezomrel. Putinovi evidentne nevyhovoval. Ukrajina uštedrila Putinovi prvú ráznu facku. Zlosť v sebe ukryl.
Potom Janukovyča síce zvolili, ale v roku 2014 sa rozhodovalo, akou cestou sa vydať: Západ a Európa, alebo SNS a Rusko. Väčšina Ukrajiny sa postavila za Západ a Európu, ale Janukovyč Ukrajine voľbu vnútil. V dôsledku druhého Majdanu bol Janukovyč odsunutý, utiekol do Rostova a Putin dostáva druhú facku. Odpovedá na ňu anexiou Krymu a Donbasom.
Na Donbase sa osem rokov snaží viesť vojnu, nikam to nevedie, aj keď sa tam sypú peniaze. Je jasné, že to bolo Rusko, kto ju zásoboval. Uniknuté informácie zo Surkovovej elektronickej pošty ukazujú, že v Kremli prebehlo stretnutie s ruskými ministrami o rozpočte pre Donbas, o poskytnutí materiálnej a technickej podpory, je jasné, že tam žiadni separatisti nie sú.
Bola to Ruská federácia, ktorá konflikt vyvolala a vydávala ho za vnútorný konflikt na Ukrajine. Putin dostal dve facky a povedal, že sa Ukrajine pomstí. A covid jeho problém ešte prehĺbil. Zaliezol do bunkra, prestáva so všetkými komunikovať…
Takže Putin rozpútal vojnu pre dve facky, z ktorých na jednu už odpovedal?
V jednej chvíli Putin hovorí, že jeho popularita klesá a že potrebuje „malú víťaznú vojnu“, a pýta sa, či je možné ovládnuť Ukrajinu.
Povedia mu, že to nebude žiadny problém a že to bude rovnaké ako na Kryme. Že rozbalia červené koberce, ľudia budú nosiť vlajky, privítajú ho chlebom a soľou a vôbec, že Ukrajina je naša. A Sergej Beseda, šéf 5. správy FSB (Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie – pozn. red.), vyhlásil, že celá Ukrajina je kúpená a že je všetko v pohode. Všetci Putina presviedčali, že neexistuje žiadny problém, že o tri dni budú v Kyjive.
Aj keď pokusy o zastavenie vojny boli. Generálplukovník Ivašov zverejnil 31. januára 2022 list, že Rusko je zaťahované do vojny s Ukrajinou, že to je šialenstvo a že ruská armáda na to nie je pripravená. Keď Rusko rozpúta vojnu, prehrá ju a rozpadne sa. Ivašov to napísal v mene dôstojníckeho zhromaždenia Ruskej federácie. Je živý a zdravý, nebol uväznený ani popravený.
To znamená, že skutoční vojaci sú proti vojne, ale FSB, 5. správa či Patrušev (Nikolaj Patrušev, jeden z hlavných predstaviteľov vedenia silových rezortov a jedna z vedúcich postáv v otázkach národnej bezpečnosti Ruska – pozn. red.) Putinovi hovoria, že všetko je v poriadku a všetko je vyriešené.
A potom dochádza k úplným vojenským nezmyslom, pretože 180-tisíc ľudí rozmiestnených na 2500 kilometroch frontovej línie je z vojenského hľadiska samovražda. Keby takú operáciu navrhoval človek na akadémii generálneho štábu, z armády by ho prepustili bez nároku na výsluhovú penziu. Nasleduje chyba za chybou a končí sa to ako klasický príbeh z Puškinovej rozprávky O zlatej rybke, teda o starenke, ktorá sa chcela stať vládkyňou mora a skončila s rozbitým korytom.
A pritom sa Putinovi darilo dobre, v roku 2020 dokonca zmenil ústavu a po roku 2024 mohol zostať až do roku 2036 na ďalšie dve funkčné obdobia v pokoji vo funkcii, vždy sfalšovať voľby a užívať si veľké peniaze. Lenže on začal vojnu, čo bol pre neho, pre jeho režim a krajinu, možno aj pre svet, samovražedný krok, pretože sa všetkým vyhráža jadrovou vojnou.
Tu sa vraciame k príbehu z Inštitútu Červeného práporu, kde mu povedali: „Voloďa, nechceme ťa vziať do spravodajskej služby, pretože si nebezpečný človek.“ A teraz má človek s takou charakteristikou jadrové tlačidlo a vedie vojnu s Ukrajinou.
Keď hovoríme o silových štruktúrach v Rusku, počujeme len to, že Prigožina majú všetci plné zuby, Kadyrova všetci nenávidia, riaditeľ FSB Bortnikov nemôže vystáť ani jedného, ani druhého, je čas odvolať Šojgua a nie je vôbec jasné, kde je šéf Národnej gardy Zolotov. Môžete nám pomôcť pochopiť, čo sa vlastne v silových štruktúrach odohráva?
Odohráva sa tam presne to, čo sa deje vo všetkých silových zložkách po celom svete. Navzájom sa nenávidia. Tak je to vždy. Situácia je rovnaká, aká bola v apríli 1945 v bunkri. Vysedáva tam šialený führer, v Berlíne je kanonáda a on vyhlasuje, že vyhrávame, že ešte týždeň a dobehneme celý svet.
Mimochodom, samostatnou témou je Sergej Naryškin (riaditeľ Služby vonkajšej rozviedky – pozn. red.). Spomínate, ako vlani na zasadnutí Bezpečnostnej rady niečo hovoril a Putin sa mu verejne vysmieval? A to zase preto, že Putina nevzali do Jaseneva, nikdy tam nepracoval, nikdy tam ani nebol, a tu je z neho prezident.
Putin to miesto nenávidí, pripomína mu, že prvá polovica jeho života nevyšla, nepodarila sa. A nenávidí Naryškina, ktorý mu to Jasenevo, kde Putin nikdy neslúžil, pripomína. Raz za čas tam musí zájsť, aby odhalil nejaké pomníky, ale čím menej, tým lepšie.
Keď sa stal prezidentom, nezačal rozvíjať SVR (Služba zahraničnej rozviedky Ruskej federácie – pozn. red.), ktorá by pre neho mala byť zdanlivo prioritou, ale začal rozvíjať GRU (Vojenská spravodajská služba, hlavná správa rozviedky – pozn. red.). GRU je konkurentom SVR. Na post ministra obrany dosadil Ivanova, bývalého generála SVR, aby ľuďom z GRU ukázal, že SVR je nad nimi.
Putin to vie využiť. Na to, aby vydržal 23 rokov s veľmi priemernými schopnosťami, treba vedieť organizovať moc a to on, bohužiaľ, vie. Vie okolo seba vytvárať mocenské hniezda a štruktúry štvať proti sebe. A na to potrebuje Prigožina.
V normálnom štáte Prigožin nemôže existovať, pretože má po prvé mediálny holding, ktorý sa volá Federálna informačná agentúra (FAN). Slovo „federálne“ nesmie používať žiadny súkromný subjekt, pretože ho smie používať iba subjekt štátnej moci. Jeho spoločnosť však nikto neruší, takže Prigožina kryjú. Kto? Kryje ho FSB, generálna prokuratúra a vyšetrovací výbor, čo znamená, že ho kryje Putin. Všetci to vedia.
Ten istý Prigožin vytvára tajnú štruktúru, ktorá funguje na náklady elity GRU v zahraničí. Na čo to je? Nie je to ruský štát, je to súkromná štruktúra, a tak sa dostáva do Sýrie, Afriky. Ale my chápeme, že je to vlastne GRU, a teda štát. Rusko tak má príležitosť povedať: My tam nie sme, je to nejaký súkromný subjekt. A všetko je v poriadku, kým sa 24. februára nezačne ostrá fáza.
Domnievam sa, že Prigožin je na tom aj po 24. februári 2022 dobre, nemyslíte?
Tento neštátny subjekt sa náhle ocitá v prvej línii štátnej vojny. Keď mi v prvých dňoch povedali, že je tam Vagnerova skupina, povedal som, že to nie je možné, pretože by to znamenalo, že Vagnerova skupina je ruský štát.
Viete, existuje pojem „hodnoverné popretie“, teda každému je jasné, že Vagnerova skupina je ruský štát, ale keď hovorí, že nie je, možno tomu oficiálne veriť, pretože neexistujú žiadne formálne väzby. A keď sa tento súkromný subjekt ocitá na fronte, o žiadnom hodnovernom popretí nemôže byť reč. Je to nezmysel.
V normálnom štáte tiež existuje princíp monopolu na legitímne použitie sily. Legitímna sila, ktorú má iba štát v podobe rôznych orgánov – polícia, justícia, federálne väzenské služby, zvláštne služby. To je v každom štáte oficiálna vec.
Právo na legitímnu silu nemožno delegovať na súkromnú osobu, vy ako súkromná osoba si nemôžete vybavovať účty, pretože keď si chcete vybaviť účty, idete na políciu a na súd. Nemôžete vziať pušku a ísť niekoho zabiť, to by vás zavreli, pretože beriete štátu výsadné právo na použitie sily. V normálnom štáte to nie je možné, ale Putin to toleruje. Takže tu žiadny normálny štát nie je.
O čom to vypovedá?
Ruská federácia je mafiánska štruktúra. A najhoršie pre Putina je, že človek, na ktorého delegoval monopolné právo štátu využívať legitímnu silu, sa vlastne stal úradujúcim prezidentom Ruskej federácie.
Pretože Putin je starec, ktorý sedí v bunkri, Prigožin je na fronte, vysiela odtiaľ a hovorí priamo k ľuďom. Keď mu chýbajú náboje, ktoré mu Šojgu a Gerasimov nedodávajú, sprosto im nadáva. Keď vo vojne nadávate náčelníkovi generálneho štábu, na mieste vás zastrelí. Tomu sa hovorí vzbura.
Pokiaľ Prigožina a jeho hrdlorezov, ktorí nadávajú Šojguovi a Gerasimovovi najsprostejšími slovami, na mieste nezastrelia, potom nie je žiadna armáda, žiadna vojenská kontrarozviedka, žiadna vojenská justícia, žiadna vojenská polícia, potom nie je žiadny štát.
Ruská federácia je mafia s klanmi a Putin je kápo, ktorý stojí nad týmito klanmi. No teraz Prigožin dokazuje, že tento kápo nefunguje a že tým kápom je v skutočnosti Prigožin. A tak sa to vníma, pretože Putin kápa napodobňuje, zatiaľ čo Prigožin je skutočný kápo, ktorý si odsedel desať rokov vo väzení.
Prigožin si navyše prisvojil rolu ruského Trumpa, muža, ktorý popiera systém, hovorí o ňom, že je prehnitý, pritom si užíva výhody systému, ktorý zároveň popiera. A potom sa objavujú ďalší ľudia ako Girkin, ktorí hovoria to isté, že žiadna armáda nie je, že všetko je stratené. To je súčasná ruská putinská federácia.
Akú úlohu v tejto mafii hrá Ramzan Kadyrov?
Ramzan Kadyrov je jedna zo skupín. Kadyrov je na samostatnú kapitolu, pretože keď sa Putin dostal k moci, rozpútal čečenskú vojnu bez toho, aby ju nazval vojnou. To je aj Putinov čakistický štýl. Bola to protiteroristická operácia.
V tejto operácii začali ruské vojská prehrávať s pastiermi, ktorí behali s puškami. Pastieri vedeli bojovať, boli vo svojich horách, vedeli, čo robiť. A potom ich začali ničiť kobercovým bombardovaním, zmietli Groznyj z povrchu zemského, ale aj tak nedokázali vyhrať.
Vtedy sa každý týždeň tvrdilo, že ich v Čečensku zostalo len dvetisíc a že sa s nimi vysporiadame počas budúceho týždňa. A ten počet dvetisíc tam bol mnoho mesiacov. A potom vymenovali Kadyrova staršieho – Achmata, ktorý v rokoch 1995 až 2000 zastával funkciu muftího.
Kadyrov starší sa zapredal Moskve, ale stále mal v Čečensku nepriateľov. Keď sa stal vodcom, nemohol otvorene zrádzať vlastnú krajinu, čo sa Moskve nehodilo, preto ho nakoniec zabili. No a potom vezmú jeho syna k Putinovi a hovoria, že bude vládnuť namiesto svojho otca. A Putin robí s Kadyrovom to isté, čo kedysi urobili aj s ním, teda priberá si mladého banditu v presvedčení, že keď mu dá moc, bude od neho Kadyrov úplne závislý a urobí to, čo treba.
Dohoda s Ramzanom bola jednoduchá: kontroluje Čečensko, môže si tam robiť, čo chce, čím horšie veci bude robiť, tým lepšie, Putin za to bude platiť a Kadyrov bude sedieť v Čečensku a držať sa pri zemi. Kadyrov túto dohodu dodržiaval veľa rokov.
Pravdou je, že raz za čas prichádzal so svojimi ozbrojencami do Moskvy a organizoval tam prestrelky, pričom sa mu pripomínalo, kde je jeho miesto. Ako človeka z Kaukazu ho nenávidia, pretože Rusi sú fašisti, pre ktorých sú všetci ľudia, ktorí nie sú ruskej národnosti, bezcenní, a to vrátane Kadyrova a všetkých Čečencov.
Ale majú s nimi banditskú dohodu, čo znamená, že keď sa treba zmocniť nejakého podniku, Čečenci sú taký strašiak – prídu a všetko zoberú. To vyhovuje všetkým, ale Kadyrov sa občas zabudne a nárokuje si niečo viac.
Kedy sa to zmenilo?
Začala sa vojna a Kadyrov pochopil, že na tom môže urobiť kariéru. V podstate má pocit, že už nastal čas, že starec je príliš starý a že Čečensko už pre neho nie je dosť veľké.
Mimochodom, v Čečensku Kadyrov fakticky zaviedol islamský kalifát, kde platí právo šaría, nie ruská ústava. Všetci sú síce začlenení do bezpečnostných štruktúr Ruskej federácie, avšak Čečensko je samostatný štát s vlastnými zákonmi.
Ruská federácia mu platí tribut (vynútená daň – pozn. red.) vo výške miliardy dolárov ročne, v poslednom čase to bolo až päť miliárd. Z toho si Kadyrov berie polovicu alebo dve tretiny, zvyšok sa rozdeľuje v rámci republiky.
Kadyrov si začal nárokovať niečo viac, ale počas vojny sa ukázalo, že jeho ľudia nevedia bojovať. Tí Čečenci, ktorí bojovať vedia, sú na druhej strane frontu. Na Ukrajine je päť čečenských práporov, ktoré bojujú v rámci zahraničnej légie, sú začlenení do systému ukrajinskej armády, bojujú v uniforme, získavajú skúsenosti, a keď sa to všetko skončí, vrátia sa do Čečenska a zúčtujú s Kadyrovom.
Ten má iba kadyrovovcov, teda obyčajných banditov, ktorí môžu prísť v počte dvadsiatich ľudí proti ženám a deťom a odoberať podniky.
Kadyrov to, samozrejme, prehnal. Vôbec mu nedochádza, že putinské Rusko je absolútny fašistický štát, že všelijakí Girkinovia a Duginovci predstavujú ruský fašizmus a že prvý, koho obesia na najbližší strom, bude Kadyrov.
Pretože on nie je etnický Rus; a v očiach Rusov pije krv z nebohého a strádajúceho Ruska, ktoré má aj tak málo peňazí. A preto Kadyrovovi zavreli ústa. Otrávili jeho veliteľa, dokonca sa hovorí, že priotrávili aj jeho samotného. Iba mu ukázali, kde je jeho miesto.
Na fronte ho využili ako protiústupovú jednotku, teda to, čo robievala NKVD – „ani krok späť“. Keď sa blížila armáda a vy by ste ustúpili, vojaci NKVD by vás zastrelili. Na to sa využívajú súkromné armády, rovnako tak aj Kadyrov. A Kadyrova začlenili do Zolotovovej národnej gardy, teda do štátnej štruktúry, a to sa mu veľmi nepáči, pretože ju musí počúvať. A vyhlasuje, že chce mať vlastnú súkromnú armádu, pretože tá nebude nikam začlenená.
Rusko od 1. apríla predsedalo Bezpečnostnej rade OSN a rokovanie viedol Vasilij Nebenzja, váš spolužiak. Bol niekedy normálny?
Vždy bol mužom systému. Študovali sme na rovnakej fakulte, ale v rôznych skupinách. On študoval iný jazyk, takže sme sa stretli len na všeobecných prednáškach, v kuloároch, na cigaretách a na zemiakových brigádach.
Bol to normálny človek a normálny študent MGIMO, v tomto zmysle nebol problém. No dovolím si pripomenúť, že sme žili v Sovietskom zväze a MGIMO bola ideologická univerzita, ktorá pripravovala kádre pre zahraničnú diplomatickú, obchodnú, právnickú a novinársku prácu začlenenú do ideológie strany.
Všetci sme boli komsomolci, chodili sme na schôdze a hovorili sme nezmysly, ktoré od nás komunistická strana požadovala. A áno, uvedomovali sme si, že to sú nezmysly a že to hovoríme preto, aby sme urobili kariéru, mohli cestovať do zahraničia, zarábať peniaze.
Potom komunistická strana zomrela, aj Sovietsky zväz zomrel a rozpadol sa, Rusko sa osamostatnilo. A všetci tí, ktorí študovali na MGIMO a ktorí pracovali v štátnych štruktúrach, sa okamžite preformátovali, ale nie mentálne, nie psychologicky, nie morálne, len pochopili, že musia hovoriť inými slovami, ktoré zodpovedajú štruktúre, matici, v ktorej sa nachádzajú.
Za Jeľcina sa v nej začalo hovoriť, že Rusko je veľkolepé, že vstávame, že sa Rusko ako normálna krajina vrátilo do Spoločnosti národov. Potom prišiel Putin, matica sa zmenila a všetci ľudia, ktorí pracujú v štátnej správe, sa jej prispôsobili. Nebenzja však urobil veľkú kariéru, stal sa stálym zástupcom Ruska pri OSN a to je najvyššia zahraničná funkcia, ktorá je na ministerstve zahraničia možná. Potom sa začala vojna a on nevyjadruje svoj postoj.
V Bezpečnostnej rade a na Valnom zhromaždení OSN nehovorí Vasja Nebenzja, ale Ruská federácia ústami Nebenzju. On síce otvára ústa, ale hovorí putinovský režim.
Jednoducho si povedal: „Urobil som skvelú kariéru, a aby som sa v tejto pozícii udržal, musím hovoriť to, čo sa odo mňa v Moskve očakáva.“ A podľa mňa na nejaké tie bojové komáre ani na sekundu neveril. Len hovorí to, čo sa od neho vyžaduje, aby zostal stálym zástupcom pri OSN. Aspoň v to dúfam.
Táto nádej môže byť mylná, pretože z psychologického hľadiska je pre človeka ťažké, ak chápe, že vraví nezmysly, a robí to kvôli svojej kariére. Bude viesť vnútorný boj vlastného ja s nezmyslami, ktoré hovorí, a preto by mohlo byť najľahšie uveriť týmto nezmyslom.
Uveril tým nezmyslom, ktoré sám hovorí, aj Putin?
Putin prešiel rovnakou transformáciou, pretože aj on bol sovietsky človek, chodil na stranícke schôdze, prisahal orgánom Štátnej bezpečnosti, že bude chrániť a v prípade potreby položí vlastný život za ochranu ideálov KSSZ.
Keď túto stranu zakázali, mal vziať služobnú zbraň a splniť prísahu, ale nikto z nich – ani Patrušev, ani Bortnikov, ani Putin – to neurobili.
Ja som bol tiež dôstojníkom KGB, ale bol som ilegálom vo Francúzsku, a keď pracujete pod krytím alebo v utajení, nesmiete robiť to, čo povinnosti u iného vyžadujú. Bol som na tajnej misii, a to ma zachránilo. Putina to nezachránilo, pretože oni boli vo vnútri Sovietskeho zväzu a mali ho chrániť, ale neuchránili ho. Sú to všetci zradcovia. Bodka.
Hovorí sa, že Putin miluje stalinizmus, že stalinizmus oživuje. Na to odpovedám, že keby sa dnes Stalin vrátil, ako prvý by popravil Putina, všetkých bývalých čakistov a celú stranu Jednotné Rusko. Pretože títo ľudia žiadnym stalinským ideálom neslúžia. Sú to kapitalisti, oligarchovia, skorumpovaní úradníci.
Vo všeobecnosti, ak si odmyslíte Putinove slová, ale vezmete si výsledky jeho činnosti, je Putin najväčším agentom Západu, aký kedy v dejinách Ruskej federácie existoval. Teda existoval ešte jeden taký človek, volal sa Peter Veľký.
To je Putinov poradca…
Peter I. vyhlásil, že Rusko je umierajúca a zaostalá krajina, a aby neumierala a nezaostávala, treba z nej urobiť európsku veľmoc. Takže zabudneme na svoje tradície a budeme robiť všetko ako v Európe. Peter I. Veľký je úplným opakom Putina, pretože Putin Západ odmieta.
Ale keď som vám povedal, že je najväčším agentom Západu, dodal som tiež, že by sme mali zabudnúť na to, čo hovorí, a pozrieť sa na to, čo robí. Všetko, čo robí, vedie k posilneniu Západu a oslabeniu Ruska.
Od 24. februára majú jeho činy opačný účinok. Vyhlasoval, že nesúhlasí s tým, aby sa Západ približoval k ruským hraniciam. V dôsledku toho Švédsko a Fínsko oznámili, že chcú vstúpiť do NATO. Švédi hovorili, že sú neutrálni ako Švajčiari a potom chceli vstúpiť urýchlene do Aliancie. Fíni už tam vstúpili.
Putin teda docielil vstup Fínska do NATO a spoločná hranica sa predĺžila o 1350 kilometrov. Fínsko má silnú armádu, ktorá severoatlantický blok nesmierne posilnila.
Pred štyrmi rokmi Macron povedal, že Aliancia je v stave klinickej smrti, lenže Putin rozpútal vojnu a NATO je živá organizácia, ktorá silnie, vstupujú do nej nové krajiny, niekoľko ďalších sa usiluje o vstup.
Ukrajina chce vstúpiť do NATO, Moldavsko tiež. Rozpočet Pentagonu je prvýkrát v histórii 885 miliárd dolárov – nikdy taký veľký rozpočet nemal. Aj to je výsledok Putinovho počínania. Rusko je odstrihnuté od všetkých trhov, má rozpočtový deficit, aj keď predtým bolo vždy v prebytku – to je tiež výsledok Putinovho pôsobenia.
Rusko všade vnímajú ako agresora, ako teroristickú krajinu – to je výsledok Putinovho pôsobenia. O Bidenovi sa hovorilo, že je to starček, ktorý len spí a nič nezmôže. Biden sa prebudil a stal sa aktívnym politickým činiteľom, cestuje po svete, podpisuje zmluvy. Amerika opäť prevzala pôvodnú úlohu, rolu hlavnej svetovej veľmoci. A to všetko urobil Putin.
Na Ukrajine rozpútal vojnu a Ukrajina má teraz najsilnejšiu aktívnu armádu na svete, ktorá bojuje o svoje územie. Kto to dosiahol? Putin. Pretože rozpútal vojnu, Ukrajinci na ňu zareagovali a počas ôsmich rokov obnovili svoju armádu.
Ukrajina za to bohužiaľ zaplatila desiatkami, možno státisícami životov, ale Putinov výsledok je taký. O Zelenskom sa hovorilo, že je to klaun, chlapec z 95. kvartalu (názov zábavnej show – pozn. red.), ale teraz je súčasťou veľkej osmičky. Ukrajina je vo veľkej osmičke. Časopis Time venoval svoju obálku nie Zelenskému, ale ukrajinskému duchu. Ukrajina je teda od roku 2022 najvplyvnejšou krajinou sveta. Vďaka komu? Vladimirovi Putinovi.
Sú Miloš Zeman a Viktor Orbán agentmi Kremľa?
Začnime s terminológiou. V KGB je kádrový príslušník rozviedky dôstojníkom a tento kádrový dôstojník rozviedky tajne verbuje agentov. Agenti nie sú príslušníkmi, sú to pomocníci, ktorým sa ľudovo hovorí udavači.
A títo udavači pracujú pre tajnú službu, môžu byť regrutovaní z rôznych dôvodov, najčastejšie na ideologickom základe a len zriedka sú platení peniazmi. Keď je na Západe naverbovaný agent, je to človek, ktorý vedome spolupracuje s ruskými tajnými službami, a tie s ním udržujú vzťahy takmer ako s kariérnym dôstojníkom.
Taký človek vie, pre koho pracuje, podpisuje dokumenty, dodržiava všetky formality, na to mu môžu platiť nejaké peniaze, ale to nie je to hlavné. Hlavné je, že si uvedomuje, že sa dopúšťa zrady vlastnej krajiny, a skryto, ale vedome pracuje pre cudziu krajinu.
A potom existuje pojem ako vplyvový agent. To je obvykle politik, novinár alebo učiteľ, teda človek, ktorý dokáže ovplyvňovať myslenie vo svojej krajine. Môže mať názory, ktoré sú blízke názorom cudzej krajiny, napríklad Ruskej federácie.
A s takým človekom sa žiadne papiere nepodpisujú, ale pracuje sa s ním, objavujú sa okolo neho rôzni ľudia, ktorí ho začínajú rozmaznávať. Jemu to robí dobre, a on potom môže vo svojej krajine robiť rozhodnutia a ovplyvňovať politiku svojej krajiny v záujme Ruska.
Zároveň však nie je tajným agentom, nepodpisuje žiadne záväzky, nie je platený a nemožno ho tým vydierať.
Zeman a Orbán sú s najväčšou pravdepodobnosťou takými vplyvovými agentmi. To znamená, že sa vo svojej politickej vypočítavosti a populizme domnievajú, že je pre nich výhodnejšie robiť proruskú politiku, pretože v ich krajinách sú ľudia, ktorí sa k nej prikláňajú.
Takí ľudia sú vo Francúzsku, v Nemecku, v Amerike, napríklad Trump alebo Marine Le Pen, a ľudí, ktorí tvoria ich voličskú základňu, sú milióny. A títo ľudia vedome či nevedome pracujú pre Rusko.
Do budúcnosti môžu byť vzťahy s nimi formalizované, ako tomu bolo napríklad u Schrödera, ktorý bol dosadený do predstavenstva veľkých ruských firiem. Vo Francúzsku to bolo rovnaké s Françoisom Fillonom, bývalým premiérom, v Rakúsku s ministerkou zahraničia Karin Kneissl, s ktorou som študoval na francúzskej Vysokej škole administratívy.
Spravodajské služby týchto ľudí využívajú, ale ich vymenovanie do predstavenstiev spoločností je hlúposť. Keď Marine Le Pen v roku 2017 medzi jednotlivými kolami prezidentských volieb pricestovala za Putinom do Kremľa, bola to úplná hlúposť, pretože vyhlasovala, že je nezávislá, a pritom si šla do Kremľa pre požehnanie.
A mimochodom, na Putinovu adresu zaznel taký trolling od Si Ťin-pchinga. Keď prišiel do Moskvy, začal tým, že povedal: „Som si istý, že si vás v roku 2024 ruský ľud zvolí.“ To znamená, že mu Si žehná.
Z jednej strany to vyzerá ako pekné gesto, ale z druhej strany sa mu čínsky vodca vysmial, pretože fakticky povedal: „To ja som ten, kto ti dáva súhlas na to, aby si ty, hňup, na ktorého vydal Medzinárodný trestný tribunál zatykač, zostal ďalších šesť rokov na čele štátu, ktorý pracuje pre mňa a pre Čínu.“
Rada by som sa vás spýtala na zatknutie novinára Wall Street Journalu Evana Gershkovicha. Čo musí človek urobiť, aby mohol byť obvinený zo špionáže? Stačí, aby prišiel z inej krajiny?
Áno, stačí len prísť. Je to ako za Sovietskeho zväzu, ako v každej uzavretej krajine, napríklad v ZSSR, Iráne, Severnej Kórei, Sýrii.
Ktokoľvek prichádza z krajiny, ktorá sa oficiálne považuje za nepriateľa týchto štátov, je špión. Aký je rozdiel medzi západnými kontrarozviedkami a KGB? Na Západe vychádzajú z prezumpcie neviny a hľadajú len tých, ktorí pre KGB skutočne pracujú.
Ale KGB vychádza z prezumpcie viny, teda všetci ľudia, ktorí prekročili hranice, sú automaticky špióni. Potom však KGB s veľkou nevôľou prizná, že tento naozaj nezapadá, a keby sa to posudzovalo na súde, nedalo by sa to dokázať.
Za Putina neexistujú súdy, neexistuje spravodlivosť, takže čokoľvek povie FSB, znamená dôkaz. Navyše sme sa v Ruskej federácii za vlády Putina a FSB dostali do situácie, ktorá je z právneho hľadiska absurdná.
Keď boli uväznení Igor Suťagin alebo Grigorij Pasko, nemali prístup k tajným dokumentom. Nemali k nim ani blízko. Len čítali noviny a robili analytické rozbory, ale podľa FSB a súdu bol tento analytický rozbor utajený. Vezmete neutajované informácie, poskladáte ich dohromady, a tým sa z ich uhla pohľadu stávajú tajnými.
Tak to bolo aj za Stalina, keď bol človek zatknutý, a aby mohol byť popravený, museli z neho urobiť agenta rozviedky. Takže ľudia, ktorí urobili revolúciu, sa po mučení stávali anglickými, nemeckými špiónmi.
Niektorí z nich si absurditu situácie uvedomovali a začali vypovedať, že pracovali pre cudziu spravodajskú službu, ktorá ich poverila vykopaním tunela zo Sovietskeho zväzu na druhú stranu Zeme. Verili, že keď sa ich výpoveď prečíta na súde, všetci pochopia, aké je to absurdné, a prípad sa uzavrie.
Vezmite si všetkých šéfov NKVD, počnúc Jagodom. Dával popravovať špiónov, prišiel Ježov, vyhlásil Jagodu za špióna a popravil ho, prišiel Berija, vyhlásil Ježova za špióna a popravil ho. Berija sa poprave na chvíľu vyhol, ale keď sa k moci dostal Chruščov a zatkol Beriju, bol tiež popravený ako špión.
Čo je teda cieľom zatknutia novinára? Aby ho vymenili ako basketbalistku Griner?
Výmena by mohla byť dôvodom – určite ste si všimli, že v Slovinsku chytili dvojicu ruských nelegálov. A bolo by teda za koho meniť. Je tu aj Paul Whelan, ktorý by mohol byť vymenený. Takže existuje akýsi výmenný fond – to po prvé.
V FSB je 200-tisíc príslušníkov, ktorých úlohou je chytať špiónov. Keď žiadni špióni nie sú a oni ich chytať musia, pretože za to dostávajú peniaze, končí sa to tým, že si špiónov vymýšľajú. Inak by ich museli všetkých vyhodiť, znamenalo by to totiž, že 200 000 ľudí pracuje zbytočne.
Mali by sme urobiť FSB podľa francúzskeho modelu. Vo Francúzsku má ekvivalent FSB 3500 ľudí, maximálne 5000, keď je situácia veľmi zložitá. Takže 195-tisíc parazitov by sa malo prepustiť a poslať pracovať do národného hospodárstva.
Nikto však nechce prísť o teplé miestečko, pretože odznak FSB im dáva možnosť odoberať podniky. Preto chytajú prvého, kto im príde pod ruku. Keď existuje stroj, ktorý je určený na to, aby požieral svoje obyvateľstvo, tak ho požiera. To všetko.
Povedali ste, že Putin prekáža všetkým okrem tých, ktorí na vojne skutočne zarábajú. Kto teda na vojne zarába?
Na vojne zarábajú najmä tí, ktorí ju zásobujú, pretože vojna je obrovský ekonomický mechanizmus. Je nutné dodávať zbrane, uniformy, potraviny, náboje, delá, tanky. Musia sa kopať zákopy, teda všetci tí, ktorí ich kopú, robia priekopy a „dračie zuby“ z betónu, kladú ich na desiatky, stovky či tisíce kilometrov, čo je z vojenského hľadiska úplný nezmysel.
Akékoľvek ženijné útvary nepriateľa ľahko postavia cesty, ktoré všetky tieto prekážky prekonajú. Sú to iba vyhodené veľké peniaze. Armádu treba zásobovať potravinami, topánkami.
A tiež sa rozkráda, je tu štátny rozpočet, ďalšie miliardy, ktoré sa rozdeľujú medzi generálmi, štruktúrami pod generálmi, súkromné armády, tí všetci sa prisali k štátnemu rozpočtu a rozdeľujú si peniaze medzi sebou. Všetci tí, ktorí sa zaoberajú len peňažnou zložkou vojny, majú záujem na tom, aby vojna trvala čo najdlhšie.
Zostáva záverečná téma – zatykač na Putina. Počujem na to rôzne názory: jedni hovoria, že môže pokojne sedieť v bunkri a pred súdom nikdy stáť nebude, druhí tvrdia, že v 21. storočí sa nemôže skrývať a tak či tak skončí v Haagu. Myslíte si, že uvidíme Putina pred súdom?
Príbeh so zatykačom je zaujímavý a je najmä politický. Nejde ani tak o právo, ale o politiku. Pretože, ak je taký zatykač vydaný na hlavu fungujúceho štátu, akou je Putin, znamená to, že medzinárodné spoločenstvo 123 krajín, ktoré podpísali a ratifikovali Rímsky štatút, ho už za hlavu štátu nepovažuje.
Hovoria mu, že teraz je podozrivý, že je vojnový zločinec. Navyše tento zatykač vydal súd, to znamená, že boli zvážené dôkazy vrátane tých o jeho nevine.
Politicky teda Putin ako hlava štátu skončil. Prezident Zelenskyj už pred trestným konaním v Haagu vyhlásil, že Ukrajina nerokuje s fyzickou osobou, ktorá sa volá Vladimír Putin.
To isté vyhlásil aj Biden. Putina dvakrát označil za vojnového zločinca, mäsiara. Takže zatykač je politická záležitosť. Či už sa na súd dostane, alebo nie, Putin skončil.
Keď vezmeme iba právnu stránku, áno, je tam 123 krajín, ale on má štátnu imunitu. Jednak nie je taký hlupák, aby cestoval do krajiny, ktorá ratifikovala Rímsky štatút, čo platí aj o Arménsku a Tadžikistane, hoci Arménsko začalo tvrdiť, že Putina nezatkne.
Na druhej strane je stále 70 krajín, ktoré sa nachádzajú v prechodnom stave. Sú medzi nimi krajiny ako Ukrajina, ktorá Rímsky štatút podpísala, ale neratifikovala.
Mimochodom, znovu pripomínam ukrajinskému parlamentu, že Rímsky štatút musí okamžite ratifikovať, keď je vydaný taký zatykač a pôsobí v ich prospech.
Ani Američania Rímsky štatút neratifikovali. Je jasné prečo. Majú totiž ľudí, ktorí pod americkou vlajkou páchali vojnové zločiny a ktorí by tiež skončili v Haagu.
Skončí teda Putin v Haagu?
Je to možné, pretože ho všetci majú plné zuby – okrem ľudí, ktorí na vojne otvorene zarábajú, sú ním tak či onak otrávení všetci. A ja som presvedčený, že ho čaká to isté ako Miloševiča. Dostal totiž seba aj Ruskú federáciu do patovej situácie, z ktorej je len jedno východisko – otočiť sa opačným smerom.
Putin už nemôže cúvnuť ani psychologicky, ani politicky, takže pre všetkých ostatných je jediné východisko – urobiť to, čo urobili Srbi s Miloševičom. Vyhlásiť, že za všetko môže on, že my za to nemôžeme a že ho vydáme. A pokiaľ Rusom zostalo aspoň trochu zdravého rozumu, dopadne to presne tak.
Už sa k tomu schyľuje, pretože keď generál Ivašov, Girkin, Prigožin nadávajú na systém vybudovaný v Ruskej federácii, je jasné, že na čele tohto systému stojí konkrétny človek, ktorý všetkým z rôznych dôvodov prekáža.
Girkinovi prekáža, pretože málo mláti, Jašinovi a Navaľnému preto, že vôbec mláti. Všetkým týmto ľuďom však prekáža, a keď sa objaví človek, ktorý všetkým prekáža, nakoniec to dopadne tak, že ho buď zabijú, alebo zavrú do väzenia.
Sergej Žirnov
Bývalý sovietsky a ruský špión, niekdajší vysokopostavený príslušník nelegálnej rozviedky.
Absolvoval fakultu medzinárodných ekonomických vzťahov na Štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO), kde študoval aj s vnukom generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva a so stálym predstaviteľom Ruska pri OSN Vasilijom Nebenzjom.
Spolu s Vladimirom Putinom sa dostal na utajené štúdium v Andropovovom inštitúte.
Stal sa prvým ruským absolventom úplného kurzu pre cudzincov na Vysokej škole administratívy vo Francúzsku, ktorú absolvovalo aj sedem premiérov tejto krajiny a štyria prezidenti.
V júni 2001 ho donútili opustiť Rusko. Odvtedy je v politickom exile vo Francúzsku, kde získal status politického utečenca.
Je autorom štyroch kníh; jeho autobiografická kniha Rozviedčik vydaná začiatkom marca 2022 sa stala bestsellerom. Podľa Žirnova vo Francúzsku pracujú na filmovej adaptácii tejto knihy.
