Súčasťou ekonomickej časti volebného programu "Dzurindovcov" je okrem iného aj pomoc seniorom s nízkymi dôchodkami. Ivan Mikloš tvrdí, že je to jeden z najlepších ekonomických predvolebných programov, aký kedy videl. Nie je dôvod mu neveriť, hoci prístup k tomuto programu nemám. Zaujala ma časť popísaná v článku, ktorý bol publikovaný v denníku "N" o tzv. "reverzných hypotékach". V niektorých štátoch sa tento systém kompenzácie nízkych dôchodkov už využíva. Link na článok je nižšie :
Princíp je veľmi jednoduchý. Dôchodca s nízkym príjmom si zriadi tzv. "reverzný hypotekárny úver" v niektorej z bánk. Za úver ručí svojou nehnuteľnosťou, ktorú banka ocení. Z odhadovanej ceny nehnuteľnosti a predpokladám, že aj veku a zdravotného stavu dôchodcu, banka určí, akú pravidelnú mesačnú sumu môže dôchodcovi vyplácať. Po smrti, alebo ak sa dôchodca odsťahuje, pripadne nehnuteľnosť banke. Príbuzní si ju môžu od banky následne odkúpiť.
Predpokladám, že ak banka vyplatila len časť hodnoty nehnuteľnosti, príbuzní pri odkúpení zaplatia len tú istú čiastku s nejakými úrokmi. V podstate banke kompenzujú náklady na dôchodcovskú podporu. Nikto neprerobí a dôchodca napriek nízkemu dôchodku zo sociálnej poisťovne môže žiť dôstojnejšie za pomoci banky. To je prípad dohodnutej pravidelnej renty.
Druhou možnosťou je jednorázové vyplatenie celej sumy, hodnoty nehnuteľnosti, čo vo svete prevláda a senior ostáva v nehnuteľnosti s právom dožitia. Toto je alternatíva, ktorá sa javí logickejšia, preto ju uprednostňujú.
Na čo je to dobré okrem toho, že si senior prilepší ?
Stimuluje to rodiny seniorov k starostlivosti o nich, nakoľko sa vidina dedičstva rozplýva, senior postupne spotrebováva hodnotu nehnuteľnosti. Kto nepomáha, alebo si to nemôže dovoliť, nebude mať čo dediť, ak sa senior tak rozhodne. Nebude otrokom často hodnotnej nehnuteľnosti v ktorej žije, nakoľko práve náklady na nehnuteľnosť môžu pohlcovať výraznú časť nízkeho dôchodku. Byť a žiť v chudobe len preto, že je nutné "živiť" aj dom alebo byt, je nedôstojné. Človek potrebuje dôstojne žiť v reálnom čase a nie škrečkovať, alebo sa dívať na "drahé múry".
Aby to mohlo spoľahlivo fungovať aj na Slovensku, nesmie sa stať to, čo máme hlboko zakorenené v povahe. V podstate po "predaji" nehnuteľnosti banke s právom dožitia, sa dôchodca zľutuje nad svojimi deťmi a rozdá im kompletnú sumu, len aby sa oni mali lepšie. Osobne si v mnohých prípadoch takýto scenár viem predstaviť. Raz darmo, povaha je povaha. V DNA máme zakotvenú povinnú starostlivosť o deti a ich rodiny až do roztrhania tela.
V minulosti bolo bežné, že sa im stavali domy, ak nie samostatné, potom jeden palác pre dve - tri rodiny, ktorý následne ostal prázdny. Deti odišli, osamostatnili sa, každý po svojom. V zahraničí, na západe a predovšetkým v USA, sa to nepraktizovalo nikdy. U Američanov je bežné, že ak deti dospejú, odchádzajú z rodičovského domu a musia sa o seba postarať. Sú úctivo, ale rázne vypoklonkované. Na návštevu k rodičom chodia, ale nie "do špajze".
Nie je to predvolebná propagácia Dzurindovho zlepenca, ktorý má veľmi malé šance na úspech. Napriek tomu je táto pomoc seniorom s nehnuteľnosťami v reálnom čase jednou z možností, ako nečakať na chorý štát, ktorý na výraznú pomoc aj tak nemá.
