Robko bol zvyknutý na pomerne pravidelný životný rytmus. Fabrika, občas nejaké to pivo po šichte a domov. Väčšinou len fabrika a domov. Záhradka, sem - tam domáce práce s manželkou a večer papučová kultúra. Človek z malého mesta, kde sa aj lístok na strome pohol len v silnom vetre.
Máločo ho vykoľajilo zo životného rytmu, podobajúceho sa vlaku na koľajniciach. Nevybočí ani omylom, nedá sa.
Rána boli jeho špecialitou. Tvrdil, že človek má spať čo najdlhšie, potom vyštartovať ako raketa, bez otáľania a vyzyvovania. "Ja som čulý hneď a hocikedy", hovorieval žartom každému. Mal pol hodiny na rannú hygienu, extra rýchle raňajky vo forme "zahryznúť si do niečoho" bez rannej kávy. Tú si vychutnával až v práci nad výkresmi a rýchlym krokom prísť na zhruba pol kilometra vzdialenú vrátnicu ku "klepačkám".
Aj v to inkriminované ráno razantne klepol po klasickom budíku po prvom cinknutí. Vyskočil z postele a ďalej to išlo ako po koľajniciach. Nedíval sa ani na pravo, ani na ľavo, vyrazil do práce.
Sídlisko bolo na kopci, pod ním potok a námestie. Švihol si to, ako obyčajne, pomedzi činžiaky pohľadom upretým pred seba, myšlienkami už pri stroji. Práca v nástrojárni mala aj zádrhely. Stroje boli aké boli, preto občas sa musel vysporiadať a nielen on sám, aj s takmer neriešiteľnými úlohami. Aj v to ráno si už v duchu premietal stav a pokračovanie z predchádzajúceho dňa.
Metre ukrajoval svižne, jeho takmer dva metre výšky mu dovoľovali kráčať tempom, ktoré by pre iného znamenali poklus.
Precitol sa až pred vrátnicou. Akosi sa mu nezdalo, že nevidí dobiehajúcich ľudí. Až na pár výnimiek, každé ráno stretával tých istých notorických "dobiehačov" na poslednú chvíľu. Zdalo sa mu podozrivé, že aj vo vrátnici bolo akési prítmie, prerušované iba slabým svetlom nočnej lampy.
Otvoril dvere a na ich hrmot sa strhol aj driemajúci strážnik, dôchodca. "Robko a ty si sa kde vybral tak skoro ?", znela otázka súčasne so zývnutím. Až teraz si Robko skontroloval čas. Hodinky mu ukazovali tri hodiny desať minút.
Zorientoval sa konečne v čase aj priestore a snažil sa pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Záhadu zvoniaceho budíka v inom čase ako by si želal, odhalil až v nasledujúcich dňoch. Nezvonil jeho, ale susedov nový, taktiež klasický "rapkáč", v tesnej blízkosti deliacej panelákovej steny. Jeho zvyk, reagovať na prvý "šum" a v podvedomí ležiaca nedokončená práca z predchádzajúceho dňa stačili na úplne iné ráno.
Priznal sa s tým až po pár mesiacoch a dobre sme sa na tom pobavili. Chcel aby sme sa pobavili, Robko bol už raz taký, vedel si spraviť srandu aj zo seba samého a jeho rozprávačské schopnosti k tomu len prispeli.
Stalo sa to v časoch, kedy sa ešte obrábači kovov hrdo hrnuli do práce a bola medzi nimi zdravá súťaživosť. Nedostatky strojov nahrádzala vynaliezavosť. Na svoju prácu boli nesmierne pyšní a verte mi, mnohí mali byť na čo pyšní.
PS: Článok je nostalgickou spomienkou na časy minulé.
