Mesiáš v osobe bratislavského pedagóga, Milana Laurinca a jeho "Občianskeho tribunálu" prišiel do psychiatrickej liečebne v Pezinku s posolstvom. Personálu oznámili, že vstupom Slovenska do EÚ Slovenská republika zanikla, čo znamená, že ústav v Pezinku stratil svoj štatút zdravotníckeho zariadenia SR. Už je iba svojvoľne prevádzkovaným "koncentračným táborom", kde sú ľudia "bezdôvodne držanými zajatcami" ! Personál musel mať "bobky"...
Márnosť šedivá ! Ešteže som v tom momente, keď sa to na mňa vyvalilo z obrazovky, uhol hlavou do boku. Potreboval som si poškriabať....presne to. Inak mi ju tlak z vlnenia hádam aj vezme so sebou. Doteraz som bol presvedčený o tom, že Fico s kalnými očami, keď sa na niektorých tlačovkách bojí pozrieť priamo do kamier a na novinárov, je so "straníckym tribunálom" produktivitou na vrchole toho, čo dokáže homo sapiens vyloviť z latríny.
Pedagógovia boli v porovnaní s právnikmi vždy v ústraní, zle platení. "Za málo peňazí málo muziky" už od toho osudného momentu neplatí. Pán gymnaziálny profesor dokázal svetu, že aj z ničoho sa dá vyrobiť bombastické niečo aj bez popísaného papiera z Bruselu a hustého lesa mikrofónov pred očami. Po vzore právnika mesiáša zhmotnil myšlienku, dal jej kadenciu hovnometu s kalibrom, na ktorý právnik na Slovensku ešte nesiahol.
Ak ešte pár detailami doladí svoje posolstvo, urobí Slovákom nenahraditeľnú službu. Osobne pre začiatok budem spokojný ak ma informuje, čo mám namiesto občianskeho preukazu ukázať cestnej kontrole a či na matriku mám ísť rovno do Bruselu. Banalita, ale majme na zreteli, že taká cesta do Bruselu by mohla byť nebezpečná. Ako sa bežný človek ako ja ubráni obvineniam z velezrady ? Môžem tak nanajvýš odpapuľuvať manželke a buchnúť dverami, ale to je tak všetko.
Zaváhali v Pezinku, zaváhali všetci. Nikto nepostrehol skutočný úmysel pána gymnaziálneho profesora a jeho "Občianskeho tribunálu" a on sa zo skromnosti nepochválil hneď medzi dverami. V skutočnosti chcel ísť "domov", medzi "svojich", tej časti osadenstva, s ktorou sa príroda nepríjemne a dosť kruto zahrala. Nemôžu za to, človek je často voči vlastnému "ja" bezmocný... Prišlo volanie vnútorného hlasu, na ktorý v liečebni neboli pripravení. Raz darmo, Chocholoušek je Chocholoušek, pri jeho predvídavosti a pripravenosti odraziť hoci aj útok práporu, by sa to nestalo.
Nezúfajme, stále je čas vypočuť si vnútorné hlasy pána profesora a posadiť ho na kus reči do pohodlného kresla pred lekára. Bezpochyby jeho miesto je tam, len to chce trošku viac času na skúmanie a hľadanie zdroja informácií. Konštruktéri valcujúcich myšlienok s vlastným tribunálom sa nemusia javiť 24 hodín denne ako zdroj nápadov ukazujúcich právnickej elite prostredník. A zároveň môžu mať dostatok dôvtipu na to, aby pripravili zraniteľné, krehké, často nevypočítateľné teenagerské ego na cestu do pekla.
