Začnem netradične a zohľadním poznámku diskutujúceho k inému článku o zmysle "prepisovania dokumentu". Ak si čitateľ pozrie dokument na Spektrume, odvysielaný včera večer 22.00 hod. v dvoch dieloch, ďalej nemusí čítať. Dokonca aj Wikipédia podrobne popisuje osudy rodiny Helmuta Machemera. Neobsahuje však vyjadrenia detí k osobe otca a priamych aktérov. Machemer je na titulnej fotografii.
Je to príbeh nemeckého lekára, vojaka, milujúceho otca rodiny, ktorý verejne, ani nijak inak, neprejavoval svoje postoje k III. ríši, alebo proti nej. Chcel žiť s rodinou v pokoji.
Hitlerov vpád do vtedajšieho Sovietskeho zväzu roztočil dovtedy nepoznané masakre židovského obyvateľstva vo všetkých obsadených územiach. Systematické popravy na všetky spôsoby a všade zachovali oficiálne nahrávky, ale aj nespočetné amatérske filmy, zjavne mimo kontroly oficiálnej propagandy. V niektorých komentároch dokonca zaznieva, že riešenie tzv. "židovskej otázky" vo vyhladzovacích táboroch nebolo prvoplánovým riešením. Nemeckí vojaci, vykonávajúci popravy, boli z vraždenia psychicky vyčerpaní a ani časovo nestíhali. Preto sa následne vymyslel systém vyhladzovacích táborov, aby boli vojaci ušetrení stresom.
Neviem, čo k tomu dodať, ale tábory preukázateľne existovali už pred vojnou. A vyčerpanosť vojakov sa riešila do značnej miery šnapsom, fasoval sa. Že nestíhali, to je zrejme pravda. Aj tak stihli vykonať 1 - 2 miliónov vrážd. Cynickosť konania dokumentuje prípad nemeckého novinára, ktorý chcel natočiť popravy. Veliaci dôstojník poznamenal, že : "Obyčajne popravujeme ráno, ale ak chceš, ostalo ich pár, urobíme to pre teba aj popoludní".
V Nemecku sa v tridsiatych rokoch stalo amatérske filmovanie ľudovou zábavou. K dispozícii boli dostupné kamery domácej produkcie Leica ( Leitz Camera ), nesporne aj po vojne značka svetovej kvality. Táto Bohumilá zábava sa natoľko udomácnila, že mnoho vojakov si so sebou na front zobralo aj kamery a nahrávali možné aj nemožné, ale aj popravy SS.
Fronta neposkytovala možnosti na vyvolanie filmov, preto ich posielali domov na vyvolanie a hotové fotografie sa vracali aj na frontu. Filmami tiekli do Nemecka nežiaduce informácie, s čím propaganda rozhodne nepočítala. Obyvateľstvo sa dozvedalo o zverstvách, napáchaných SS na židovskom a cigánskom obyvateľstve a už začiatkom roku 1941 sa Nemci presvedčili, že dovtedy neznáme, tzv. "konečné riešenie", nadobúda reálne kontúry. Pochopiteľne, nič netušili o vyhladzovacích táboroch a ešte menej o zámeroch "vodcu", o skutočnom obsahu "konečného riešenia".
Na jar v roku 1941 sa už aj z Nemecka začali masívne transporty židov. Aj z Drážďan, kde bolo asi 130 fabrík, orientovaných prevažne na vojenskú výrobu a hrozilo, že nebude mať v nich kto pracovať.
Očný lekár v uniforme, Helmut Machemer, bol milujúci otec rodiny, mal manželku a tri deti, synov. Nevymykali by sa z denného koloritu doby, keby manželka Erna nebola po matke polovičná židovka. Jej otec to tajil, ale Machemer mal podozrenie na jej pôvod. Nakoniec otec potvrdil listom jej pôvod. Erna ponúkla rozchod, ale Machemer sa z lásky odmietol vzdať svojej vyvolenej a zosobášili sa v roku 1932. V mene lásky sa rozhodol podstúpiť smrteľné nebezpečenstvo. Jej matka sa s otcom rozviedla a utiekla do Holandska.
Po uchopení moci fašistami a schválení Norimberských zákonov v roku 1935 ( zákaz sobáša Nemca s osobou židovského pôvodu ), postupne čelili čoraz väčším obmedzeniam. Vypukla vojna a začalo byť ešte horšie.
Machemer spriadal plány, ako svoju rodinu ochrániť. Nič lepšie ho nenapadlo ako nastúpiť službu na fronte a získať "železný kríž" prvého stupňa, ako záruku na zachovanie rodiny. Nemusel tam, ale rodinu by inak s veľkou pravdepodobnosťou neudržal na žive. Zákony ríše uznávali majiteľov tohoto vyznamenania a ich rodiny za nedotknuteľné a udeľovali im "certifikát árijského pôvodu", akýsi náhradný rodný list.
Bol to šialený plán, na prvý pohľad nerealizovateľný. Veď toto najvyššie vyznamenanie sa udeľovalo len za zásluhy v boji, priamo na frontovej línii. A Machemer našiel spôsob, ako sa držať frontovej línie stoj čo stoj. Išiel za svojim cieľom, kompletnou rodinou a bolo mu úplne jedno, čo pre to musí urobiť. A on robil maximum. Výhodou bola jeho kvalifikácia lekára, ktorá mu prideľovala zbrane iného typu, jeho činnosť bola smerovaná opačným smerom ako bojujúcich vojakov. A v relatívnom závetrí. Mal, samozrejme, poznatky aj zo všeobecnej medicíny, preto pracoval priamo na fronte, v akejsi pojazdnej ambulancii. Ošetroval a operoval v poľných podmienkach, zachraňoval životy a končatiny ranených. V obsadenej sovietskej nemocnici ošetroval dokonca aj sovietskych vojakov.
Bol ranený do krku, našťastie len ľahšie, preto mohol vo svojich plánoch pokračovať, ale mal obavy, že ho stiahnu mimo frontovej línie a plány padnú. Ako mnohí iní vojaci, aj on posielal domov fotografie a filmy, tisícky záberov a asi 5 hodín filmových záznamov. Tie sa stali neskôr základom pre tvorbu dnešných dokumentov z jeho frontového pôsobenia.
Obavy sa nenaplnili, ostal v prvej línii a dostavil sa aj výsledok. Po železnom kríži II. stupňa ho navrhli aj na I. stupeň. Vyznamenanie obdržal 14.5.1942 a aj ho náležite oslávil. Vraj na druhý deň mal aj "opicu". Stal sa hrdinom a sen bol splnený, svitalo na lepšie časy, teoreticky. Bol však stále na fronte, v nebezpečnej zóne. Už predtým ho Erna varovala v liste, nabádala na väčšiu obozretnosť. Je vôbec možné, aby hrdina zo dňa na deň zmenil svoje správanie sa na fronte a nebilo to nikomu do očí ? Práve naopak, pre vojakov to malo znamenať novú energiu, podporu, uznanie. Ani on nemohol poľaviť len tak, bez zjavnej príčiny.
Tragédia nenechala na seba dlho čakať. Už 18.5.1942 išiel s autom po ranených priamo na bojisko. Zasiahla ho do hlavy črepina z granáta, v Charkovskej oblasti a bolo to fatálne zranenie. Manželka niesla úmrtné oznámenie veľmi ťažko a podľa vyjadrenia jedného zo synov, pri čítaní dokladu od armády veľmi plakala a nepríčetne búchala päsťami do stola. Pochopiteľné a horšie o to, že vo veku 39 rokov zomrel manžel, ktorý bol ochotný pre rodinu urobiť aj nemožné.
Ríša a vodca dostáli v tomto smere svojim zákonom. Titul hrdina so železným krížom I. stupňa mal váhu. Rušil aj etnický pôvod a v duchu stredovekého spôsobu kupovania si šľachtických titulov, sa rodina Helmuta Machemera ocitla na listine preferovaných obyvateľov ríše. Erna dostala vytúžený certifikát árijského pôvodu. Plány vyšli len z polovice, rodina ostala nekompletná v opačnom garde ako sa čakalo.
Znie to ako poviedka o hrdinovi, ale napísal to reálny život. Je to z obdobia holokaustu jediný zdokumentovaný prípad, kedy sa ríša za hrdinstvo svojho vojaka oficiálne odmenila jeho rodine zmenou židovského pôvodu na žiaduci, árijský.
