Mnohí z nás mu uverili. Nevideli sme inú cestu, ako poraziť toho nesympatického Goliáša. Nebolo to však ľahké. No keď si on spolu s ďalšími povedali ono Svätoplukove - V jednote je sila! - všetko išlo ľahšie. Uľavilo sa nám, keď Goliáš v televízii predbehol dobu a prejavil sa ako superstar a zarepoval rozlúčkový song.
Svitalo na lepšiu budúcnosť. A aj bola... Cyklista s kamarátmi vykonali mnoho dobra. Ozdravili, opravili, naštartovali. Ale škoda, že aj nevyčistili, neobjasnili, nepotrestali. Bolo somárovi dobre, išiel sa na ľad šmýkať. Aj nášmu cyklistovi bolo dobre. Prišiel čas, keď sme mu prestali rozumieť. Prestal používať jasnú reč a so svojou zrozumiteľnosťou a priamosťou stratil aj lesk. Pomaly sme aj prestali veriť, že to on bicykloval a rozsieval po krajine nádej. Zmenil sa. Jeho prešľapy nás začali unavovať. Jeho obľúbenosť nabrala prudké klesanie...
V roku 2006 sa cez Slovensko prehnala, tentoraz nie skupinka cyklistov, ale vlna nostalgie za červeným obdobím. Na tejto vlne sa vyviezla na výslnie iná družina. Ano, presne tá, ktorá si, ktovie prečo, vybrala Jánošíka za svoj vzor. Mimochodom, aj porazený Goliáš sa vrátil. To, čo cyklisti vytvorili, Jánošíci búrajú. Nie až tak, ako sa zastrájali, ale predsa. Ich medovú reč im väčšina z nás papká. Možno raz precitneme a zacítime chuť jedu v ich reči i činoch. Možno to bude skoro...
Bez nástupcov to ale nepôjde. V ostatnom čase sme už zistili, že cez retrocyklistov cesta nevedie. Každá hviezda má svoj život. Aj tá ich. Narodí sa, požije si a umiera. Je potom základom pre vznik ďalšej generácie hviezd. Cyklisti sú, zdá sa, už odumretí. Nevieme ale povedať, koľko paliva ostáva Jánošíkom. Zatiaľ sa ich hviezda ligoce a svojim jasom prevyšuje ostatné. Vôbec sa nedá odhadnúť, kedy vzniknú a aké budú ďalšie hviezdy. Treba len dúfať, že čoskoro, a že budú životodarné pre Slovensko.
