Na základnej škole usporiadali pre deti halloweensku diskotéku. Vyrezávané tekvicové gebule, strašidelné masky, hluk.
V hypermarketoch, obchodoch s textilom, či obuvou, ale aj tam, kde ste predtým kúpili takmer výlučne potraviny, teraz (už asi mesiac) nájdete kadejaké gýčové haraburdy, ktoré ľudia nakupujú, zvláčajú na cintoríny, aby sa potom mali čím nakŕmiť kontajnery.
Napísal som už pred rokom o zmysle nezmyslu, pred troma o nešťastných dušičkách. Ani jeden z tých článkov neutrpel na aktuálnosti. To, že opäť píšem "o tom istom" je zásluha povrchnej Markízy, ktorá vo včerajšom spravodajstve odvysielala reportáž Po smrti v prepychu, kde "šla po podstate". Sociálne rozdiely vraj vidno aj na cintoríne. Reportéri vyzdvihli cintorín v obci Zlaté klasy, kde síce nežijú boháči, ale ich zosnulí sa tešia mimoriadnej úcte. Pretekajú sa, kto vystaví krajší pomník svojim neboštíkom a dokonca sa neváhajú ani zadĺžiť. Žula, bronz, mramor, zlato, desaťtisíce eur. Zaklincoval to potom reportér na konci, keď povedal toto - "Na Slovensku sú žiaľ smutnou skutočnosťou aj hroby bez náhrobných kameňov. Pozostalí totiž nemajú dostatok peňazí na to, aby si dôstojne uctili pamiatku zosnulých aj roky po ich smrti." Spomenul som si pri tom na Ježišove slová adresované farizejom - Ste rovnakí ako vaše hroby. Zvonku krásni a vnútri plní špiny a zápachu.
Halloween nie je náš. Je to "sviatok", ktorý má prekryť pokojné rozjímanie, ticho, premýšľanie o sebe, o svojom vnútri, spomínanie na svojich blízkych, ktorí už tu s nami nie sú. Sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých - to sú historicky naše, aj naše kresťanské sviatky. Vieme o čom by mali byť a vieme o čom sú. Strašidlá, masky, hluk - nič z toho ich necharakterizuje.
Priznám sa, že som do vencov, umelých kvetov, kahancov neinvestoval ani cent. A som presvedčený, že ani jeden z mojich predkov mi to nebude mať za zlé. Snažím sa do nich investovať tvrdšiu menu. Nie 1. a 2. novembra, ale celoročne. Večer čo večer si na nich spomeniem a modlím sa za nich. Svoje euro som dal radšej žobráčke pred kostolom, im dávam modlitbu. To potrebujú.
Drevený kríž, jednoduchý hrob, zopár živých kvetov a jednoduchá vosková svieca symbolizujúca živého Krista zapichnutá v zemi. Môj dedo ma takýto hrob. Ale nie preto, žeby sme na to nemali. Neodzrkadľuje to vôbec sociálnu biedu našej rodiny. Je to tak len a len preto, že naše peniaze (okrem modlitby) majú pomáhať žiť živým a modlitba a len modlitba má pomôcť mŕtvym prejsť cez "bránu" k Nemu, aby mohli žiť oslávený večný život. Všetko, skutočne všetko, čo tu máme, vrátane mohýl v Zlatých klasoch zožerie čas. Ale to, čo si budujeme v svojom vnútri, a len a len to, si napokon prinesieme ako výzbroj do Večnosti.
