Vo mne sa, viac ako inokedy, znova a znova prebúdzajú negatívne pocity. Nie preto, že si spomínam na blízkych, za ktorými mi je smutno, nie preto, že je atmosféra týchto dní skôr pochmúrna. Viac ma vyrušuje správanie sa mnohých ľudí. Pošliapanie podstaty a vyzdvihovanie nepodstatných malicherností ma zaráža. Sme to aj my, kresťania, ktorí sa takto správame. Sťažujeme sa na zlodejov a vandalov, ktorí nám znepríjemňujú život a znechucujú nám pokojné prežitie týchto dní...
Za všetko si ale môžeme sami! Vrážame ťažké peniaze do zbytočností. Najprv postavíme našim drahým obrovské mramorové mohyly a potom „im“ kupujeme všelijaké gýčové lampáše, kališteky, okrasné sviečky, vence z umelých kvetov... Firmy, ktoré to vyrábajú a predávajú, žijú vlastne z našej hlúposti, z toho, že sa ženieme za zbytočnosťami. Živnou pôdou pre toto všetko je zvrátené myslenie ľudí – „Ona dala postaviť taký pomník, ja dám väčší.“ „Susedia kúpili takéto kahance a vence, my nesmieme zaostať.“... Dostávame sa takto k absurdnostiam, ako sú napríklad policajné hliadky na cintorínoch, teda na miestach, kde by sme ich vôbec nečakali. Mimochodom, nech potom nikto nehovorí, že je Slovensko chudobné.
Predstavte si jednoduchý hrob obrastený trávou, na ňom drevený kríž s menom zosnulého a pár klasických voskových sviečok zapichnutých v zemi. Symbolika. Nič viac. Nič prehnané, nič gýčové. V jednoduchosti je krása. A o čo by mal zlodej na takomto hrobe záujem? Spomenúť si na blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, postáť v tichu pri hrobe, možno zaspomínať na spoločne prežité chvíle a najmä pomôcť modlitbou. Myslím, že práve to najmä tú modlitbu potrebujú dušičky. Oni naozaj nepotrebujú drahé mohyly, vence, kahance... O to viac, keď vidia, ako nám kvôli tomu všetkému uniká podstata týchto sviatkov.
