Ak vás medzitýmneprekvapí smrteľná choroba, či smrteľnýúraz, je váš program asi takýto. Od začiatkuaž do konca.
Pricestoval som s rodinou k našim.Mama s otcom si zobrali babku k sebe. Babka už neprišlapo vlastných ako kedysi, neprišla autobusom, nezbalila sibatožinu. Jednoducho ju priviezli. Dôvod je jednoduchý.5 bodov z osnovy života má už za sebou a tenšiesty sa blíži k svojmu koncu. Nikto nevie, koľko eštepotrvá staroba a proces pomalého umierania. Niktonevie, kedy príde záverečný siedmy bod. Je todosť zlé. Babka potrebuje stálu opateru, prebaľovanie,nedávna mozgová príhoda jej zobrala už ajzdravé myslenie a zrozumiteľnú reč. Sem tam jejrozumieť, sem tam prikývne. Posteľ je celá jejmomentálna životná plocha. Telo slabne. Jej strava -trošku mlieka, vody, pár lyžičiek výživy, čijogurtu. Niekedy ani to nie.
Som vďačný svojímrodičom že to robia. A pritom si mohli vybrať. Lekáriim navrhli ako alternatívu nemocnicu. Bolo by to bezproblémov. ale veď je to mamina mama! Ako by mama mohla?! Akuž má babka zomrieť, tak nie medzi cudzími, ale medzisvojimi. Myslím, že správny postoj...
Dnešný svet sa bojí čoi len pohľadu na umierajúce, zdrancované, zničenételo.
Mám dvojčatá - 4 a polročných synov. Nebránim sa tomu, aby svoju zoslabnutúprababku videli. Možno tomu úplne nerozumejú, no čakáto aj ich rodičov, aj ich samotných. Taká je realitaživota. Choroba, trápenie i umieranie sú úplneprirodzené veci. Aj starostlivosť o umierajúcichby mala byť. To len my si myslíme že nie je. Strkámemamy, otcov, babky a dedkov do starobincov a do nemocníc.Zbavujeme sa ich. Zakrývame si oči pred ich utrpeníma snažíme sa zbabelo zbaviť zodpovednosti. Naše srdciasa menia na chladné, necitlivé, tvrdé kamene.
Zubatá tu je a vždy bude.Až do skončenia sveta. Tým posledným bodom v osnoveživota si môžme byť istí naozaj všetci...
Zbavujeme sa nenarodených detíako nádorov, odstraňujeme starých lebo sú prenás ťarchou. Zháňame sa za zbytočnosťami a správamesa, akoby práve ten náš život na tejto zemi trvalvečne. ...a podstata nám uniká.
Kvôli zamestnaniu a vlastnejpohodlnosti som nechal vlastnú mamu zomrieť opustenú.Nezaujímal som sa. Prípadne som jej sám podpísalortieľ smrti, keď už sama o sebe nerozhodovala. Ona miutierala zadok, starala sa o mňa, modlila sa za mňa a častopre mňa plakala do vankúša. A ja som jej v tejnajťažšej chvíli odmietol podať pomocnú ruku...
Skutočne sme takí silnía máme tak tvrdé skaly v hrudi, že s týmtodokážeme žiť? Sme takí odvážni, že s týmvšetkým, vyrytým na štíte života, dokážemepreliezť na “druhý svet“?
Hlboko sa skláňam pred tými,ktorí podstúpia tú tŕnistú cestu tak,ako moji rodičia.
Niekedy dávno sa babka staralao otca svojho manžela. Bol roky pripútanýk posteli. Teraz sa jej to vracia... Aký osud čakázástancov eutanázie a tých, ktoríodmietajú dochovať svojich rodičov? Nevieme. Ale dása to z vysokou pravdepodobnosťou predpovedať.
