"Spagety s kecupom" alebo "Ako som dostala psa."

Mala som vtedy 11. Raz vecer si nas mama zavolala do obyvacky, mna, mojho brata a malu Janu tiez. " Nieco vam chcem povedat," povedala tajomne. Posadila som sa teda do mojho oblubeneho, otacacieho kresla s cik-cakovym vzorom, ale namiesto obvykleno zbesileho krutenia sa som len ticho sedela. V zaludku mi klokotala divna zmes zvedavosti, vzrusenia, nadeje i obavy. {...Co ak to nebude to co si myslim? }

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

"Dostanem psa", pomyslela som si. "Ano, ano urcite,...konecne vyslysali moje prosby, nareky a tresky-plesky, ktore mali jediny dovod. Psa.Slintajuceho, travniky { v horsom pripade schodiste }ocikavajuceho, po-dazdi-smrdiaceho psa. Konkretne Flamskeho bouviera. Velkeho..a cierneho ..a strapateho, presne takeho, aky bol vo "Velkej knihe o psoch" na stranach 101 -102. Ano, dnes to urcite pride. Dnes mama povie, ze budeme mat hafana. Ked sme boli vsetci poslusne naskladani v obyvacke, sestra, ja i bracho, ktory sa konecne odtrhol od magnetaku, sadla si mama oproti nam a riekla:"Hadajte co budeme mat!?""Spagety s kecupooooooooooooooom" vykrikla sestra nadsene.{???} " Nie Janinka, spagety nie. Aj tie budu, ale inokedy," znela odpoved.Chvilu sme teda tapali v roznych kategoriach az som sa nakoniec odhodlala na otazku s velkym "O". "Je to pes? Budeme ma psa?" vyliezlo zo mna, zatial co moj zaludok prekonal obrat o 360 stupnov. "Nie Katka, ani psik to nie je", zaznelo presne to co som pocut nechcela. ...A v tom Tonke zavesil : "Je to babatko." { ...Ticho...nemozem tomu uverit,..tomu co povedal, s akou istotou v hlase to povedal, a uz vobec nie tomu, ze mama suhlasne kyva hlavou....NIJEEEEEEEEEEEEEE}Moje velke NIJEEEEE sa v tej chvili premenilo na slany prud rynuci sa dolu licami. Nasli ma az iduc sa zalknut od placu v izbe pod paplonom, cervenu jak paprika. Nic nechapem. Ako to? Co? A co moj sen? Moj peso? HA?? {...Som nastvana na cely svet. }Pocas celeho maminho tehotenstva som potom nevedela prekusnut to, ze namiesto brechania sa bytom bude ozyvat novorodenecky plac. Ked mama odchadzala do porodnice, jej otazku co ma doniest, ci chlapceka alebo dievcatko, som zabila recnickou perlou :" Dones mi psa, dobre?" { mami, este raz prepac :} ...A tak sme namiesto Flamskeho bouviera, dostali maleho Marcela. { O par mesiacov sa zopakovala rovnaka situacia, s tym rozdielom, ze tento raz sme hadat nemuseli. Na maminu otazku "Hadajte co budeme mat," sa moj narek ozval ako na objednavku, a vsetkym to bolo jasne....a namiesto psa sme dostali maleho Stanka.} A ponaucenie? Hold, asi nie vzdy dostaneme to co chceme, to po com nase srdce pisti. Casto sa prihodi nieco uplne ine ako sme ocakavali, alebo dokonca nastane nieco ako maly "koniec sveta". A v tej chvili naozaj nastane,... ale i ked v danom momente si to neuvedomujeme, s odstupom casu to pride. Zistenie, ze to predsalen bolo na nieco dobre, ze v kazdej negativnej udalosti, je aspon stipka pozitivnej konsekvencie....alebo, ze ten maly koniec sveta niekedy prinesie nieco ovela "vacsie" ako vytuzeneho "psa". p.s. tymto pozdravujem mojich malych braskov. Som fakt happy, ze mama vtedy nepriniesla z porodnice to co som si zelala...aj ked..."vencit" som musela aj tak:}}}