Keďže polovica našej rodiny sme chorá, tak som bol vyslanýzaobstarať nejaké tie medikamenty. Je nedeľa a k tomu pol dvanástej,čiže asi už nič okrem pohotovosti otvorené nebude, pomyslel som si. Takže somsi na internete vyhľadal lekáreň, ktorámá tú smolu na pohotovostnú službu a pekne som do nej zavítal. Skoro mioči vypadli, keď som zbadal ten rad ľudí stojacich až vonku na chodníku.:).
Pripomenulo mi to časy môjho detstva, keď somako malý chlapec chodieval o šiestejráno s babkou čakať pekára, ktorý nám nosil čerstvý chlebík. Situácia nachlp podobná. No čakacia doba trošku iná:). V tej chvíli som vôbec nezávidel magistrepracujúcej v spomínanej lekárni. Ako korunka na torte prišla do vnútranejaká pani, ktorá jej začala vešať na nos, či si náhodou nevšimla, že kopachorých ľudí čaká vonku. Pani magistra jej iba s bezmocnosťou odpovedala,že nebola od rána ani na záchod a nemôže sa predsa rozpoliť. Aspoň, že iní ľudia sú chápavía v krátkosti to vyriešili za ňu. Dostala jasnú a jednoduchúodpoveď: „postavte sa do radu, tak ako ostatní a zbytočne nezdržuje.“ Verupravda je to za tú hodinku čakania som si aj zaspieval. Jeden veselý pánspustil koledy ako predlohu a ostatní sme sa pridali. Veď, čo už má človekrobiť, keďže sú Vianoce a čakali sme na lieky. Koledami sa to aspoň taktrochu upokojilo. Keď som vyšiel z lekárne rad bol opäť taký ako keď somdo nej vchádzal. No poviem vám cez sviatky sa vôbec nevyplatí byť chorý.
Spravil som pár fotiek, lebo kebyto človek neuvidel na vlastné oči asi by tomu neuveril:), teda ja určite nie.Ospravedlňujem sa za tú kvalitu, ale bolo to fotené telefónom.
