Vzor pri písaní svojich článkov a úvah som nikdy nemala. Píšem ich doslova na kolene a nevstanem, pokým nedopíšem poslednú vetu. Jeden som písala konkrétne na taburetke v Deichmanne, zatiaľ čo si moja babka skúšala čižmy a bol deň pred Vianocami. Keby som ale mala povedať, koho štýl písania mi je najbližší, nebude to nikto iný, než tento "vrabčák", Charles Bukowski. Keďže som bola ako batoľa uspávaná na Prodigy, celkom sa dalo predpokladať, že sa mi veľmi skoro dostane do rúk aj napríklad Všetky rite sveta, aj tá moja...(to je názov jeho knihy). Píše tak zľahka, že jeho veta "... Umelec dokáže zložitú vec povedať jednoducho", mu právom náleží.
Jeho knižkami som si krátila čas ako malý pazúr hoc aj v čakárni u lekára, ba čo bolo lepšie, s ním som bola zakaždým niekde inde a usmievala sa nad jeho poznámkami, aj keď som v skutočnosti pod sebou zohrievala stoličku v kuchyni na Západnom Slovensku. Vtedy mi vobec nevadilo, že necítim cigaretový dym, ani že sa nemôžem pritúliť k jednej z jeho mačiek. A ak by som mala za seba povedať, kedy ten môj červík pochybností trocha stlmí volume, tak je to presne vtedy, keď človek, čo v skutočnosti nečíta žiadnu literatúru, jedine ak tak letáky, mi po prečítaní môjho článku z časopisu, povie : "Mne sa to tak dobre čítalo..." To je pre mňa asi najväčšia pochvala. Je to, ako keby som ochrnutého aspoň na chvíľu postavila na nohy... A aby bola táto moja úvaha prijateľnejšia, už len dodám, že tento Pán slova by mal čoskoro narodeniny. (16.8.1920).
Dovolím si tvrdiť, že ak by sme si odmysleli, že bol spisovateľ a vytratil by sa aj cigaretový dym, uvideli by sme človeka s ľahkosťou bytia. Nielen s kučeravými vlasmi, ale aj očami, no čo je najpodstatnejšie, ošľahaného životom. Lebo ten sám píše tie najlepšie riadky.
