Predstavme si firmu. Prosperujúcu firmu, ktorá má zhruba 100 zamestnancov. V tejto firme pracujú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ale aj ľudia so stredoškolským alebo nižším vzdelaním.
Predstavme si riaditeľa. Človek, ktorý sa zaoberá iba tým, aby firma prosperovala a iné veci sú preňho nepodstatné. Nepodstatné sú podmienky v akých ľudia pracujú, aká vládne na pracovisku nálada, kto si na čo sťažuje, alebo kto si čo chváli, či sú ľudia spokojní s výplatou a veľa iných riaditeľský nepodstatných vecí.
Predstavme si kolektív. Kolektív, ktorý by aj držal spolu lenže, v tomto kolektíve sa nájde pár čiernych oviec, ktoré si zvykli donášať a bonzovať na kolegov, len aby sa mali lepšie. Šlapú po ľudskej dôstojnosti a vôbec ich nezaujíma, komu týmto správaním poškodia . Nezaujíma ich, že rozsievajú medzi sebou intrigy, zlo, faloš, pretvárku, zákernosť, klamstvá a sú prototypom tých zamestnancov, ktorí si na základe hnusných vlastností budujú skvelú kariéru. Zatiaľ čo tí druhí, o niečo férovejší držia spolu a snažia sa podporovať jeden druhého, tí vlastne tie čierne ovce medzi sebou nevidia. Nechcú radšej vidieť? Boja sa ich?
Presne v takejto firme, pod vedením takého riaditeľa a v takom kolektíve pracoval človek, ktorého som mala možnosť poznať. Tolerantný človek, ktorý skutočne toleroval všetko. Všetko, čo sa na jeho osobu spískalo. Hoci s tým nesúhlasil, nemal sa ako brániť, lebo už ani sám nevedel, komu vlastne môže dôverovať.
Tento istý človek si raz dovolil ochorieť. Ochorel na dlhšiu dobu a skutočne nebol schopný prísť do práce, hoci veľmi chcel a bolo mu nepríjemné, aby druhí kolegovia zaňho robili. Za celý ten čas čo bol chorý si z tohto "úžasného kolektívu" nikto naňho nespomenul, nikto mu nezavolal s tou najobyčajnejšou otázkou "ako sa máš? Ako sa cítiš? Je ti lepšie?" Až raz sa rozhodol zavolať kolegovi o ktorom si myslel, že majú ako tak spoločnú reč. S tou obyčajnou otázkou, ako sa má, čo je nové v práci a či sa niekto naňho nehnevá, že ochorel mu kolega odpovedal "Narobil si svojou neprítomnosťou veľké problémy čo sa týka rozpisu smien, kolegovia zhodnotili, že tvoj stav nie je natoľko vážny, aby si tak dlho maródoval, dokonca padla otázka, či si vôbec chorý. Mal by si sa už vrátiť"
Je toto vôbec možné? Je vôbec možné, aby si ľudia v dnešnej dobe závideli ešte aj chorobu? Je mi zle z vedomia, že možno raz tento alebo hociktorý iný človek, bude musieť prísť do práce vo vysokých horúčkach, podať tam výkon ako sa patrí a nezamýšľať sa vôbec nad tým, že "som chorý, chcem sa vyliečiť a ostať aspoň pár dní doma"...
Končím citátom od Tomáša Baťu: "Nemôže byť bohatstvo tam, kde sú ľudia zamestnaní vzájomným podvádzaním. Nemajú čas na vybudovanie hodnôt, teda ani na vytvorenie bohatstva."
