Nepamätám si, aby som mala na tvári celý deň úsmev a nepodarilo sa nikomu vytočiť ma. Som človek dosť temperamentný a spontánny, nuž ale kadejakí sme. Naučila som sa s tým žiť. Tuším sa s tým naučili žiť aj ľudia okolo mňa. Určite to pre nich nebolo ľahké, veď napokon, niekedy by som sa najradšej rozviedla sama so sebou. Zistila som, že najhoršie je nájsť si cestu k sebe samému.. Zrejme až potom by sme mali niekoho k sebe pustiť. Proste nikto nie je dokonalý, tým som chcela naznačiť, že ani ja nie. Ľudí vytáčam večnými otázkami a dávkou úprimnosti.
V jednej Hiraxovej knihe som sa raz dočítala "nauč sa plávať, ináč sa v tom utopíš".. Ešte dobre, že ma plávať naučili. Inak by som sa len stále odrážala od dna a pri mojom šťastí na ľudí, by sa vždy niekto našiel, kto by sa ma držal. Kiežby sa raz našiel taký človek, ktorého by som sa mohla držať na chvíľku ja.
Momentálne mi v ušiach hraje obľúbená pesnička, ktorú by som mohla počúvať dennodenne a nezunovala by sa mi. No ja si ju púšťam iba vtedy, keď potrebujem dobiť baterky, naplniť organizmus prívalom pozitívnej energie a na chvíľku zablúdiť do krajiny, kde ma nikto nevytočí, nezvezie sa len tak popri mne a konečne sa naučí stáť na vlastných nohách.
Končím s vedomím, že všetko zlé, bude stále na niečo dobré......
